header

umiestňovanie tabule u Opalky

 

Pod klenbou hviezd.

Na kopci opálkovskom blízko hviezd
žili tu ľudia z rôznych ciest.
V hrudi im statočné srdce bilo,
keď ich ráno slnce zobudilo,
že sa už začal nový deň.

Pokorou sebe vlastnou
skročila z prahu nohou šťastnou
privítať sviežim ránom
nový deň.

Pokorní, tichí ľudkovia
vystreli ruky na polia,
čo obživu dalo – tvrdý chlieb.
No srdcia ich sťa skyva chleba,
či ako sladký chutný med.

Žili tu naše matky, otcovia,
ich deti ako jarný kvet,
čo lúkou z jari rozvonia,
keď spoznávali ten svoj svet.

Navždy sa vryli do pamäti
tie úzke polia pšenice,
keď ich otcovia pokosili,
sňali si z hlavy čapice.

Všetko to na znak úcty
k tým poličkám a lúkam,
že nový chlebík rozvonia
a koniec je potu – drine – mukám.

Pokryjú vŕšok majestátne hory
a strážiť budú korene,
čo zrodili sa v tejto tvrdej zemi.
Spomienka na vŕšok však v srdci ostane.

To bude pocta všetkým tým,                                                
čo žili pod nebeskou klenbou hviezd,
keď života osud zavial ich
do všetkých kútov cudzích miest.

Boli to ľudia sťa jedna rodina,
jak sestry, bratia pospolu.
Všetci sa svorne tešili,
keď mali plnú stodolu.

Osirel vŕšok Opálka – tak sa zval.
Ostane navždy ako mohyla,
ak nezabudnú synovia a dcéry,
že ich tam matka zrodila.

A. Blažejka

clip image klenba 002