header

Prilietajú a odlietajú ako sťahovaví vtáci
Dátum: ©tvrtok, 23.11.2006 09:32
Téma: Na voľné chvíle


Žiaci z Riečnice po 35 rokoch boli v hniezde, ktoré už neexistuje
Je to zvláštne stretnutie. Predo mňou sú moji žiaci, ale... ale o 35 rokov starší. Pozerám na nich a v spomienkach sa vraciam na svoje prvé pôsobisko - ZDŠ v Riečnici. Tam som prvýkrát jedol baraninu, tam som prvýkrát videl, ako v jeseni zvážajú zemiaky na saniach, tam som videl, ako vypadá ničivý zosuv pôdy, tam som videl mojich spolužiakov každodenne tvrdo pracovať na kamenistých úzkych roličkách.

Už odmalička tieto deti zdobila skromnosť, pokora a húževnatosť. Poslušnosť, zodpovednosť a úcta k starším a k svojim učiteľom to boli ich atribúty, ktoré im ostali doteraz. A preto sa vo svojom živote vedeli vždy smelo postaviť tvárou v tvár prekážkam a problémom.
Predstavujú sa, veď 35 rokov je dlhá doba a začíname spomínať. Smútok je v hlase týchto stratených synov a dcér, ktorí sa nemajú kde vrátiť... ich detstvo zaliala voda - rodná obec Riečnica navždy zmizla. Nostalgicky spomínajú príbehy zo školy, na svoje školské šibalstvá, prehrešky a s úsmevom rozprávajú, ako za ne dostali palicou. "A keď sa to dozvedeli rodičia, doma sme dostali dupľu."
Pozerám na Janka (ináč teraz starostu) a ani sa nečudujem, že to dotiahol na takú zodpovednú funkciu. Reprezentoval školu v bežeckých disciplínach na obyčajných lyžiach. Až keď sa dostal do celoslovenského kola, tak si požičal bežky, ktoré mal prvýkrát na nohách a skončil na 3. mieste (na Donovaloch).
Rozleteli sa tieto deti prírody po celom Slovensku, ba niektorí zablúdili za jeho hranice. Všelijako sa prebíjali životom, ale nezľakli sa prekážok, lebo tie museli prekonávať odmalička. Stali sa z nich úspešní podnikatelia a odborníci. Tak Tonko je vynikajúci plastický chirurg, tá vždy nenápadná a skromná Marienka je špecialistkou na organickú chémiu a často cestuje na odborné sympóziá do Mníchova.
Vždy tieto deti charakterizovala pevná vôľa a túžba niečo dokázať. Spomínam si, ako sme jednu voľnú sobotu (vtedy bola voľná každá druhá) išli pešo do Novej Bystrice, aby sme mohli zahrať futbal na normálnom ihrisku a potom pešo nazad. Pre nich to nebola až taká námaha, pretože každodenne dochádzali do školy zo vzdialených osád. Veď od Laluhov či Staňov trvala cesta do školy viac ako hodinu. A v zime...
Dozvedám sa, že Mirko, organizátor stretnutia, pravidelne navštevuje prestárnutých ľudí v domácnostiach i v domovoch dôchodcov a všetko, čo doma dorobí a dopestuje, rozdá.
Nevdojak si pomyslím na terajších svojich šiestačikov a nechtiac ich porovnávam s vtedajšími rovesníkmi. Vtedy, keď som chlapcom v triede spomínal, či by mi niekto z rodičov (otcov) neposťahoval z hory drevo na koni, tak to spravil Vincko - šiestačik. Za dva dni mi oznámil, že je už drevo na kope pod horou. Keď som mu zhrozený vyčítal, že to nemal, povedal, že to nič nie je.
Pozerám po týchto deťoch prírody a mám zmiešané pocity. Na jednej strane ma chytá hrdosť, že som mal možnosť podieľať sa na ich vzdelávaní, no na druhej strane je mi ľúto, že sa rozleteli do sveta, a i keď prichádzajú na stretnutia krajanov do Riečnice alebo Harvelky, hniezdo odkiaľ vyleteli, už neexistuje. A preto prilietajú a odlietajú... ako sťahovaví vtáci...
NoBo