header

Na pamiatku
zatopenej obce Riečnica, venuje rodáčka Mária Balačinová  rod. Slivková


„Opálkovským vrchom“

Mám taký zvláštny pocit na duši.
Srdce sa zrazu prudko rozbúši a v hlave sa vynára tisíc spomienok.
Ách, aký ťažký je každý krok,
keď  stúpame hore Opálkovským vrchom
vzdať úctu našim predkom a ich mozoľom.
Tu padlo popolom,
dielo, čo vytvorili naši otcovia.
Utíchol  šum a  spustlo miesto, kde naše chalupy stáli.
Len v diali,
ako nemý svedok, sa k nebu vysielač vypína,
kto sa tu  zastaví, nech s úctou spomína.

Tak, tu sme sa narodili.
Ako sme to len vtedy žili ?
Zhrbení pod ťarchou batohov naši otcovia a matere,
tu bieda klope na dvere a chlebík tvrdú kôrku má.
Kto to nezažil, ten nepozná.
Ale i napriek bolesti, každý deň slnko zasvieti
a radosťou naplní sa dom.
Zrazu je v dome zhon.
Deti sa stroja do školy, tí starší ženú statok na pašu,
chlapi už skosili pol záhona, ženy varia kukuričnú kašu.

A dievky, čo vyrástli už do krásy, len čo sa trochu vyčasí,
berú hrable na plecia a už sa spevom chotár ozýva.
To každá toho „svojho“ pozýva.
A keď sa schýli k večeru, mládenci k tancu dievky poberú,
aj po ťažkej robote naraz žilky ožijú.
Heligónky vyhrávajú, až sa zem otriasa
a dievky výskajú, už tú moju hrajúúúú, Bože, to je krása !
Pamätám si na to celkom živo, éj, veselo sa vtedy veru žilo.

Dnes už len spomíname,
s  ľútosťou, že sme osireli, ale s hrdosťou, že nezabúdame.
I keď spomienky sú aj bolestné,
na čas, keď dedinou sa správa rozšírila
a pokojný spánok ľuďom narušila.
Úrady už oznamujú, „rodnú hrudu“  asanujú.
Nebol to len planý poplach, ale pravda krutá,
Lúčime sa, čo nám bolo drahé, so slzami v očiach, pretŕhame putá.
Pribúdajú starosti, aj na čele vrásky,
a  dodnes nezodpovedané mnohé otázky.

A tak sme sa rozpŕchli ako lístie v jeseni, do šíreho sveta.
Ale koncom leta
schádzame sa znova, na „Stretnutí rodákov“ svitá nádej nová.
Že nikdy nezabudneme na svoje korene, na svoju rodnú zem
a horkosť ako blen, čo roky v srdci máme,
za spáchané krivdy našim otcom, navždy pochovajme.
A Riečnický kostolík, nech je symbolom čistoty ducha
a záruka spolupatričnosti,  živých,  i tých vo večnosti.
Ale hlavne, nech je to memento -
spomienka a varovanie, pre budúce pokolenie !




v Košťanoch nad Turcom, dňa 26. Januára 2012