header

Život pri kostole za čias p. dekana Kúseka

clip image 002
Počas nášho života v Riečnici sa vystriedalo v kostole veľa kňazov, no najviac mi utkvel v pamäti p. dekan Štefan Kusek a týmito riadkami by som ho chcela pripomenúť mojim rovesníkom a všetkým tým, čo ho poznali .
Bol to človek plný života, elánu, oddaný svojim kňazským povinnostiam, mal rád svojich farníkov, chcel poznať celú svoju farnosť i vzdialené „terchovské vrchy“, ako hovorieval a preto podnikal časté prechádzky po okolitých kopcoch a prekvapoval svojich veriacich pri rôznych situáciách. Často sme ho videli ísť dole Ostredkom, to bol na návšteve v Harvelke. Raz do mesiaca tam chodil slúžiť svätú omšu, v zime ho Harvelčania vozili na saniach, lebo s autami to nebolo tak ako dnes. Zbožní Harvelčania chodili na sväté omše do Riečnice a počas Adventu dokázali prísť na svätú omšu – roráty aj zavčas ráno, často po hlbokom snehu. Chodievali sa zohrievať k nám do kostolníkov, nabrať trochu tepla a znovu sa vydať na cestu hore kopcom cez Škútovský vrch do Harvelky. V nedeľu a vo sviatok sa dole Ostredkom, alebo „Borovičníkom“, ako to volali Harvelčania ozývala vrava ľudí a vynárali sa postavy ponáhľajúce sa na svätú omšu. Prešli cez Kamence, most cez rieku, Ondrovičov dvor a už boli na ceste vedúcej ku kostolu. Tetka Hermína a sváko Holienčín boli „predníci“ v kostole - predspevovali piesne, modlili sa ruženec, dokázali „zvládnuť celý kostol“. P. dekan bol dobrým rečníkom, mal mohutný hlas, vo výročité sviatky vychádzal na kazateľnicu, odkiaľ sa prihováral svojim veriacim. Ľudí si vysoko vážil, ale vedel zodvihnúť aj varovný prst. Všetky cirkevné obrady – krsty, svadby, pohreby vykonával s najväčšou úctou a bázňou, utešoval ľudí  v smútku, pomáhal zahnať žiaľ... Ak niekto v dedine zomrel, išlo sa to oznámiť v prvom rade na faru, kde sa dojednal pohreb, potom sa išlo do kostolníka, kostolník zanechal všetku prácu a išiel do kostola vzdať poslednú úctu mŕtvemu, zazvoniť najprv na malom kostolnom zvone a potom na obidvoch a zvonil každý deň až do dňa pohrebu. V dedine nastal rozruch a ľudia sa vypytovali, kto zomrel. Mŕtvy sa vyprevádzal z kostola na cintorín za sprievodu zvonenia na dvoch zvonoch, čo bolo náročné, vyžadovalo si to veľkú zručnosť a silu, zvonilo sa do tých čias, kým mŕtveho nedoniesli na cintorín. P. dekan sa dôkladne informoval o rodine zosnulého a pre každého si pripravil neopakovateľnú rozlúčku, kde pripomenul celú rodinu, čo následne vyvolalo v kostole žiaľ, plač za zosnulým.
P. dekan chodil vyučovať náboženstvo, vtedy sme ešte chodili do starej školy. Jeho rozprávania boli veľmi pútavé, spomínam si na rozprávanie biblického príbehu „ Jozef a jeho bratia“, ktorý bol na pokračovanie. Bola to radosť počúvať,  netrpezlivo som čakala na ďalšiu časť príbehu. Pripravoval nás na prvé sväté prijímanie, pred oltárom nám dával aj otázky z náboženstva, na ktoré sme vedeli odpovedať a tým sa ešte umocnila dôstojnosť tejto udalosti. Ako spomienku na prvé sväté prijímanie každý dostal podpísaný obrázok prijímajúceho dieťaťa, ktorý si uchovávam viac než 50 rokov. Mladí chlapci sa učili latinské texty, kto sa ich naučil, bol preskúšaný, mohol chodiť miništrovať.
Zvlášť veľká príprava sa konala na Vianoce a Veľkú noc. Pred Vianocami kostolník s miništrantmi, susedmi išli do lesa hľadať vhodné stromčeky do kostola. Stromčeky nosili aj žiaci z rôznych osád. Vo vyhlásený deň prišli na pomoc upratovať kostol ženy a dievčatá z celej dediny. Kostol sa zametal, umýval, prášili sa koberce, ozdobovali sa stromčeky úzkymi pásikmi blýskavého staniolu, sklenenými guľami, na vedľajší oltár sa chystal Betlehem, ktorý celý rok odpočíval schovaný za oltárom. Kostolník opatrne vykladal figúrky a starostlivo ich ukladal.

image 04


Cez vianočné obdobie sa chodilo po kolede, p. dekan chcel navštíviť všetkých farníkov. Do vzdialenejších oblastí ho vozil Ondrej Mlátek na svojich saniach . V každom dome sa zaspievala pieseň: „ Raduj sa ľudské stvorenie....“, kostolník napísal na dvere nápis bielou image 06kriedou – „ Gašpar, Melicher  a Baltazár". Veľká noc bola spojená s množstvom bielych kvetov okolo hrobu, vyloženou sviatosťou, ktorá nesmela ostať opustená v kostole, vždy tam musel niekto byť, tak prikázal p. dekan, preto sme sa doma striedali a dávali pozor, aby vždy bol niekto prítomný v kostole. Našu rodinu si vysoko vážil, vedel oceniť služby, ktoré sme poskytovali pri starostlivosti o kostol, každé Vianoce nám pripravil nezabudnuteľné prekvapenie – škatuľu plnú dobrôt, pre každého člena domácnosti niečo dobré, hlavne pre nás deti sladkosti, čo bolo vtedy veľkou vzácnosťou.
Za jeho pôsobenia v Riečnici fara, kostol a celé okolie prekvitalo. Jeho gazdiná Kristínka sa starala o poriadok, čistotu a krásu celého prostredia. Vpredu vo fare bola presklená veranda, kde po celý rok prekvitali po celom obvode prekrásne muškáty, zo stien pri dverách sa ťahali zelené asparáty, ktoré dnes už ťažko nájdete, ich vetvičkami si dievčatá ozdobovali šaty a korunky pri príležitosti prvého svätého prijímania. Veľká farská záhrada bola rozdelená na časť úžitkovú a okrasnú. Na jar a v lete bol vzduch presýtený vôňou kôpru, bázy, pri kosení rozvoniavalo pokosené lopúšie za hospodárkou budovou a všade rastúci chren. Na drevenom latkovom plote sa trblietali zaváraninové fľaše, ktoré čakali, kedy dozreje ovocie v záhrade – egreše, ríbezle, aby ich Kristínka mohla zavárať. Bola to dobrá a skúsená kuchárka, ktorá nám dávala dobré rady - ako zavárať, variť...Vzadu v záhrade bola drevená bránička, ktorou sa dalo prejsť k rieke a tu sme často videli p. dekana, ako prekonáva určitú vzdialenosť sem a tam, v rukách drží breviár, modlí sa. Pred oknami fary bola kvetinová záhrada, na ktorej si mohol človek „popásť“ oči po celé vegetačné obdobie. Na jar sme sa opájali vôňou bielo – žltých narcisov, neskôr červenými pivóniami a tulipánmi rôznej farby. Tesne pod farskými oknami rozvoniavali vysoké kvety s drobnými ružovými kvietočkami. Ak išiel p. dekan do kostola, otvoril si malú drevenú bráničku, prešiel chodníčkom pomedzi kvitnúcu nádheru, vošiel do kostolnej záhrady a úzky chodníček ho priviedol až ku kostolu, kde ho tiež vítalo množstvo kvetov. Narcisom sa tu tak darilo, že boli prerastené aj pomedzi trávu.
Kostol a fara sa nachádzali v prekrásnom prostredí. Z pravej strany ho lemovala aleja agátov, odkiaľ sa v čase ich kvitnutia rozliehal hukot včiel. Rozvoniavajúce lipy, gaštany, ktoré sú tu už po celé desaťročia  dodávajú tomuto miestu, jedinému na svete tajomnú a posvätnú atmosféru. Človek sa dnes postaví do tieňa týchto líp a hlavou mu prebiehajú rôzne myšlienky , spomienky na časy, keď tu ešte život bol.
Veselo bolo hlavne pri kosení v lete. Kosil sváko, ale ten toho už veľa nezvládol, pokračoval náš otec a najveselšie bolo, keď sa ukázal p. dekan a chytil kosu do ruky, išlo mu to, to sme sa „my deti“ nasmiali. P. dekan oslovoval kostolníka Ďuranu dôverne, hovorieval mu “sváčik“ . Pri oddychovaní si p. dekan s kostolníkom rozprávali rôzne vtipy z kostolného života.

image 08

Veľkú pozornosť sme venovali miestam za kostolom, kde bol cintorín, dávali sme pozor, aby sme nestúpili na hroby, boli tam pochované i niektoré významné osobnosti, napr. grófka z neďalekého panstva. Jej hrob sa vynímal medzi ostatnými honosnejším náhrobkom a celý bol ohradený kovovými mrežami, dnes sú tu už len ruiny, lebo ostatky boli prenesené na iné miesto. Povráva sa, že pri otvorení jej hrobu mala na sebe neporušené hodvábne šaty. Ako monument tu stoja dve obrovské staré lipy, akoby strážkyne po celé roky. Pred jednou lipou je kríž, kde ľudia vždy zapaľujú sviečky, aby si uctili tých, ktorí tam boli pochovaní a pritom spomínajú aj na svojich blízkych. Aj samotná príroda sa zľutovala nad ruinami hrobov, ktoré tu ostali. Na jar je cintorín posiaty žltými petrokľúčmi, neskôr ich vystriedajú modré kvety zimozeleňu, ktorými je už pokrytý celý cintorín a človek neznalý ani nespozná, čo sa tu udialo. Aj pred kostolom je veľký kríž, ktorý ani dnes neostáva opustený, o čom svedčí množstvo prinesených kvetov a pri svetle blikajúcich sviečok si ľudia spomínajú na dobro i zlo, ktoré tu v tomto kúte sveta prežili. Do kostolného dvora sa vchádzalo železnou, pekne vykovanou bráničkou, po ktorej neostalo ani stopy, vchod strážili 2 moruše, dnes je tu už iba jedna.

image 010 Vedeli by tieto stromy rozprávať o Zázrivcoch, ktorí každú nedeľu prekonávali vzdialenosť zo Zázrivej cez Buchovské kopce naložení svojím tovarom – korbáčkmi, žltými syrovými srdiečkami a oštiepkami, aby si zarobili na svoje biedne živobytie. Vždy si prišli do nás kostolníkov požičať stolček, lavičku, na ktorý potom rozprestreli pri kostole pod morušami biele obrúsky a vykladali svoj tovar. Nezabudli sa nám odvďačiť, vždy nám nechali nejaký korbáčik, čo nás deti potešilo.

P. dekan bol aj dobrý gazda, hospodár, ktorý si všímal celé okolie, nenechal nič pokazené, zabudnuté, púšťal sa do rôznych opráv, napr. opravoval plot.... Ak sa blížila búrka, bežal ku kostolníkovi a nakázal zvoniť, aby sa  tým aspoň čiastočne zabránilo ničivým následkom búrky.

Jedného dňa predsa len musel opustiť faru a odísť na iné miesto. Smútil, smútili sme aj my, ťažko sa lúčil ..... Nikdy nezabudneme na príjemnú atmosféru, ktorá vtedy vládla okolo kostola, spomíname na jeho čestnosť, spravodlivosť, láskavý prístup k našej rodine, ostatným ľuďom, zodpovedný prístup k svojim povinnostiam, dodnes žije v našich spomienkach . Nech odpočíva v pokoji!

image 12


A. S.