V OBJATÍ JESENNEJ PRÍRODY
Babie leto pretrváva aj v čase Dušičiek, keď po iné roky už vládli mrazíky a polia pokryl prvý sneh. Môžeme ísť na cintoríny v slnečnom jase v peknom teplom počasí, čo je na túto dobu neobvyklé. Bola to výzva aj pre nás, aby sme podnikli už „putovnú cestu“ na naše milované miesto, tam hore na Opálkovský vrch, zapálili sviečku pri kríži v záhrade starého otca a spomienkou vzdali úctu všetkým našim drahým zosnulým, ktorí tu žili pred mnohými rokmi, a ktorých sme mali radi.
Vydali sme sa po známej trase okolo Škútovského vrchu, cez osady Novosadovia a Poništovia, smerom na Opálkovský vrch. Na Jamkách sme sa zastavili, aby sme si aspoň pohľadom pripomenuli 3 cintoríny, dnes už opustené a zarastené krovím. Najnovší cintorín pokrýva hustý porast ihličnanov, akoby presne vysadených po jeho obvode, aby nikto nemal chuť skúmať, čo tam ostalo po jeho devastácii. Jedine na cintoríne u Mlátka nad studničkou sa povaľujú porozhadzované kvetiny neposlušným vetrom a belie sa tam mramorová doska položená len nedávno. Ľudia nezabúdajú ani po rokoch.
Prichádzame hore do našej „zelenej oázy“, obzeráme sa na všetky svetové strany, obdivujeme krásu prírody oblečenej do farebného jesenného rúcha, akoby ju vymaľoval farbičkami ten najlepší maliar. Žlté, oranžové, červené farby listnáčov sa splietajú so sýtozelenými ihličnanmi a vytvárajú dokonalé umelecké dielo. Viditeľnosť je dobrá, preto si pripomíname aj tie najvzdialenejšie vrchy a kopce.
Po dlhom pochode po hrebeni kopcov okolo mnohých poľovníckych posedov a pamätnej tabule u Poništa sme zakotvili na našom známom mieste pod televíznym vykrývačom u Opálky. Musíme si sadnúť medzi steblá zosušenej trávy a poobzerať šírošíru krajinu z najvyššieho bodu. Aj slniečko nám urobilo radosť , ukázalo sa na oblohe a chvíľu nás pozorovalo, ako schádzame dole do osady. V záhrade starého otca pri kríži zapaľujeme sviečku a venujeme modlitbu a tichú spomienku všetkým našim, ktorí tu žili pred mnohými rokmi. Pokračujeme dole kopcom počúvajúc šuchotavé lístie pod našimi nohami. Občas si odtrhnem zelené ihličnaté vetvičky, ktoré chcem položiť na hrob našim zosnulým. Nech ich majú na hrobe zo svojej rodnej hory. U Chovanca zapaľujeme sviečku pri kaplnke. Vyhorených s viečok je tu dosť, okolie upravené. Vidno, že sa tu ľudia zastavujú.
Kríž u Briša je opravený s dreveným plôtikom dookola. Ešte aj miesto na posedenie urobili chlapci Kotvasovci. Zastavujeme sa pri našom belostnom kostolíku, aby sme na schody pridali horiacu sviečku a venovali modlitbu a myšlienky našim najdrahším, ktorí dennodenne chodili po týchto miestach. Veríme, že aj dnes sa „zhora“ pozerajú na nás a sprevádzajú naše kroky.
Cestou domov navštevujeme ešte Novobystrický cintorín. Hľadáme hroby tých našich – staré mamy, sváka kostolníka s manželkou Máriou, tetku Katarínu od Opálky s manželom, Janka Judáka, Chovanca, Poništu , ktorý tragicky zahynul na vojne v 68. roku, našu milú Vilmušku Danihelovu....V spleti hrobov tu vidím našich susedov, známych, spolužiakov... Pohľad na cintorín pôsobí rozporuplne , čoraz viac sa zapĺňa. Človek má niekedy problém vyznať sa tu. Na jednej strane sú tu staré náhrobné kamene, niektoré už dožívajú a nakláňajú sa, drevené kríže sa rozpadávajú, na druhej strane pribúdajú nové náhrobky , niektoré pútajú pozornosť svojou mohutnosťou. Všade sme zapálili sviečku a položili venček z čečiny, ktorých sme mali asi 10. Tak sme si pospomínali a pripomenuli si našich drahých zosnulých, ktorí žijú v našich mysliach a spomienkach.
Nech odpočívajú v pokoji!
A.S.