header

clip image 001 PRI  KOSTOLE


V službe pri kostole sme pomáhali celá rodina. Náš sváčko Ďurana bol celý svoj život

kostolníkom. Vo svojich rozprávaniach spomínal na kňazov –Úradníka, Zboju,

Korca,Bauera, Mela. Po jeho smrti sa stal kostolníkom náš otec Štefan. Lenže otec

bol  zamestnaný a niektoré úkony sme vykonávali aj my deti a mama. Dôležitou

úlohou  bolo zvonenie. Zvonilo sa vo zvonici, ktorá bola hore na chóruse. Dostali sme

sa tam po betónových schodíkoch pridržiavajúc sa ozdobného kovového zábradlia. Za

organom boli veľké dvere vedúce do malej miestnosti – zvonice, z ktorej viedli úzke

drevené točité schodíky hore do veže. Komu sa točila hlava, tam veru nemohol.

V polceste ste zbadali ďalšie hnedé dvere uzamknuté veľkými kľúčmi, za ktorými sa skrývala povala kostola.

Tam sa odkladali staré opotrebované kňazské rúcha - ornáty, nejaké zástavy... Pred dverami na malej plošinke

prebývalo drevené zariadenie „rapkáč“. Slúžil namiesto zvonenia od Zeleného štvrtku, keď sa v kostole zaviazali zvony až po

Vzkriesenie, keď znovu zahlaholili . Pohľad na zatvorené dvere vo veži nám pripomínal výjavy z rozprávok. Hore vo veži boli

upevnené dva zvony – veľký a malý, na nich boli uviazané dlhé hrubé povrazy padajúce až dole do malého priestoru, kde sa

pravidelne poťahovali , tak sa dávali vo veži do pohybu a vydávali zvuk. Človek musel byť dostatočne silný, aby to zvládol

a musel to mať nacvičené, v akom tempe povrazy poťahovať. Veža a zvonica vyvolávali v nás deťoch pocit strachu. Dole si

ľudia odkladali prebytočné vence z pohrebov a hore vo veži šarapatili netopiere, čo sme si mohli vysvetľovať všelijako.


Každý večer sme museli prejsť celý kostol až do zákrstia – všimnúť si, či svieti „večné svetlo“ – malá lampička visiaca zo

stropu pred oltárom a či sú uzamknuté dvere v zákrstí. V kostole tiež boli vzácne predmety – na oltári obraz Panny Márie

s dieťaťom na rukách. V knihách sa dočítate, že tento obraz je cenný a pochádza z Rembrandtovej školy, namaľoval ho jeden

z jeho žiakov. Na oltári boli ešte vzácne strieborné svietniky vykladané drahými farebnými kameňmi a ďalšie sošky rozložené

po kostole. Kostol bol celý deň otvorený, prístupný verejnosti, kde kto nepovolaný tu mohol vstúpiť , niečo odcudziť alebo si

urobiť plán, preto sme si museli všímať aj tieto veci, či je všetko na svojom mieste.


Tiež k nám prichádzali správy o vykrádaní kostolov na Slovensku, boli sme ostražití. V jeden večer sme išli zvoniť

a pred oltárom stál vysoký cudzí pán. Tak sme sa vyľakali, že sme kostol ani nezamkli, utekali sme domov. O chvíľu tento muž

prišiel k nám aj s kostolnými kľúčmi v rukách. Bol to nejaký kňaz , ktorý prišiel na návštevu do fary, ale p. dekan práve nebol

prítomný, tak sa zdržiaval v kostole.

 


O NEÚSPEŠNEJ  KRÁDEŽI

clip image 002 Bolo to za úradovania p. farára Baránka. Tušilo sa, že vzácny obraz z oltára  kostola chcú ukradnúť. Žili

sme v napätí. Jedného dňa to prišlo. Bolo to v zime. Zlodeji prišli v noci na osobnom aute ku kostolu, tam

ho kdesi odstavili. Na zákrstí vypáčili dvere a začali svoju prácu na oltári, lenže nemali šťastie. Náš otec

chodieval v zime do práce aj v noci posypávať cesty, bol cestárom. Asi o 23,00 hod. prišlo pre neho veľké

cestárske auto, zastavilo u nás, samozrejme doma sa všade rozsvietilo svetlo aj na dvore. Potom sa išlo

otočiť ku kostolu a tam zbadali osobné auto, už vedeli, ktorá bije. Cestárske auto zastavilo ešte pri ujcovi

Janovi, aj ten išiel do práce. Zasa rozsvietili všetky svetlá a hlučne sa správali. To zlodejov vyrušilo, zľakli

sa,všetko nechali tak, sadli do auta a uháňali dole cestou. Nemali na výber. Cesta šmykľavá. Okolo nákladného auta prebehli

ako blesk a veľké auto za nimi akoby nič.

Obraz nestačili zobrať, ukradli drevené svietniky, oni sa vyznali. Neskôr bol s nimi súdny proces, na svedomí mali viaceré

krádeže. Svietniky sa vrátili do kostola. Ani kostol v takej odľahlej obci nebol uchránený pred krádežou.


image00222image 00222

clip image 0022222