PRI KOSTOLE
V službe pri kostole sme pomáhali celá rodina. Náš sváčko Ďurana bol celý svoj život
kostolníkom. Vo svojich rozprávaniach spomínal na kňazov –Úradníka, Zboju,
Korca,Bauera, Mela. Po jeho smrti sa stal kostolníkom náš otec Štefan. Lenže otec
bol zamestnaný a niektoré úkony sme vykonávali aj my deti a mama. Dôležitou
úlohou bolo zvonenie. Zvonilo sa vo zvonici, ktorá bola hore na chóruse. Dostali sme
sa tam po betónových schodíkoch pridržiavajúc sa ozdobného kovového zábradlia. Za
organom boli veľké dvere vedúce do malej miestnosti – zvonice, z ktorej viedli úzke
drevené točité schodíky hore do veže. Komu sa točila hlava, tam veru nemohol.
V polceste ste zbadali ďalšie hnedé dvere uzamknuté veľkými kľúčmi, za ktorými sa skrývala povala kostola.
Tam sa odkladali staré opotrebované kňazské rúcha - ornáty, nejaké zástavy... Pred dverami na malej plošinke
prebývalo drevené zariadenie „rapkáč“. Slúžil namiesto zvonenia od Zeleného štvrtku, keď sa v kostole zaviazali zvony až po
Vzkriesenie, keď znovu zahlaholili . Pohľad na zatvorené dvere vo veži nám pripomínal výjavy z rozprávok. Hore vo veži boli
upevnené dva zvony – veľký a malý, na nich boli uviazané dlhé hrubé povrazy padajúce až dole do malého priestoru, kde sa
pravidelne poťahovali , tak sa dávali vo veži do pohybu a vydávali zvuk. Človek musel byť dostatočne silný, aby to zvládol
a musel to mať nacvičené, v akom tempe povrazy poťahovať. Veža a zvonica vyvolávali v nás deťoch pocit strachu. Dole si
ľudia odkladali prebytočné vence z pohrebov a hore vo veži šarapatili netopiere, čo sme si mohli vysvetľovať všelijako.
Každý večer sme museli prejsť celý kostol až do zákrstia – všimnúť si, či svieti „večné svetlo“ – malá lampička visiaca zo
stropu pred oltárom a či sú uzamknuté dvere v zákrstí. V kostole tiež boli vzácne predmety – na oltári obraz Panny Márie
s dieťaťom na rukách. V knihách sa dočítate, že tento obraz je cenný a pochádza z Rembrandtovej školy, namaľoval ho jeden
z jeho žiakov. Na oltári boli ešte vzácne strieborné svietniky vykladané drahými farebnými kameňmi a ďalšie sošky rozložené
po kostole. Kostol bol celý deň otvorený, prístupný verejnosti, kde kto nepovolaný tu mohol vstúpiť , niečo odcudziť alebo si
urobiť plán, preto sme si museli všímať aj tieto veci, či je všetko na svojom mieste.
Tiež k nám prichádzali správy o vykrádaní kostolov na Slovensku, boli sme ostražití. V jeden večer sme išli zvoniť
a pred oltárom stál vysoký cudzí pán. Tak sme sa vyľakali, že sme kostol ani nezamkli, utekali sme domov. O chvíľu tento muž
prišiel k nám aj s kostolnými kľúčmi v rukách. Bol to nejaký kňaz , ktorý prišiel na návštevu do fary, ale p. dekan práve nebol
prítomný, tak sa zdržiaval v kostole.
O NEÚSPEŠNEJ KRÁDEŽI
Bolo to za úradovania p. farára Baránka. Tušilo sa, že vzácny obraz z oltára kostola chcú ukradnúť. Žili
sme v napätí. Jedného dňa to prišlo. Bolo to v zime. Zlodeji prišli v noci na osobnom aute ku kostolu, tam
ho kdesi odstavili. Na zákrstí vypáčili dvere a začali svoju prácu na oltári, lenže nemali šťastie. Náš otec
chodieval v zime do práce aj v noci posypávať cesty, bol cestárom. Asi o 23,00 hod. prišlo pre neho veľké
cestárske auto, zastavilo u nás, samozrejme doma sa všade rozsvietilo svetlo aj na dvore. Potom sa išlo
otočiť ku kostolu a tam zbadali osobné auto, už vedeli, ktorá bije. Cestárske auto zastavilo ešte pri ujcovi
Janovi, aj ten išiel do práce. Zasa rozsvietili všetky svetlá a hlučne sa správali. To zlodejov vyrušilo, zľakli
sa,všetko nechali tak, sadli do auta a uháňali dole cestou. Nemali na výber. Cesta šmykľavá. Okolo nákladného auta prebehli
ako blesk a veľké auto za nimi akoby nič.
Obraz nestačili zobrať, ukradli drevené svietniky, oni sa vyznali. Neskôr bol s nimi súdny proces, na svedomí mali viaceré
krádeže. Svietniky sa vrátili do kostola. Ani kostol v takej odľahlej obci nebol uchránený pred krádežou.