header

 

obr.č1

O KÝČIERKE

Najvyššie položená usadlosť v Riečnici bola Kýčierka. Nachádzala sa na pomedzí Riečnice a Terchovej. Na vrchole kopca širokého a plochého ako chrbát bol dostatok plochy pre pastviny i poľnohospodárskej pôdy. Ak sa pozrieš zhora z kopca na jednu stranu, vidíš panorámu terchovskej doliny, otočíš sa na druhú stranu, môžeš pozorovať riečnickú dolinu. Vpredu na obzore sa črtá opálkovský vrch s ešte stojacím , zabudnutým televíznym vykrývačom.
Pred rokmi tu býval bohatý gazda Alojz Kováč, prezývaný tiež Bubák. Bojoval v 1. svetovej vojne, dostal sa do ruského zajatia. Po vojne pobudol určitý čas v Amerike na nejakej ovocinárskej farme, kde získal rôzne skúsenosti. Po dvoch rokoch sa vrátil do vlasti, oženil sa. Za manželku si zobral Hanku Košútovú. Žili v peknom manželstve, no nemali deti a preto si osvojili bratove deti – Irenku a dvoch chlapcov. Jeden z nich sa volal Alojz. Irenka sa po čase vydala dole do dediny do Košútov a tak hore na Kýčierke stratili pracovnú silu. Bola to veľká gazdiná, bolo poznať, že pochádza z gazdovského dvora, robota jej išla od ruky. Vždy mala na roli prvá všetko porobené, potom zorganizovala brigádu a hybaj na Kýčierku kopať, lebo Kováčova žena chorľavela, chlapi sa venovali hlavne salašníctvu. Mali veľké stádo oviec, ktoré sa popásali na rozsiahlych pastvinách tam hore na samom hrebeni kopca.
V časoch, keď boli vyrubované kontingenty od veľkosti role, to bola pohroma pre gazdov. Z veľkého majetku boli vypísané aj veľké dávky, hlavne zemiakov. A kto ich mal dopestovať? Všetko sa robilo ručne, motykou a kde vziať toľko síl na pokopanie veľkých plôch roličiek? Svoju úlohu tu zohralo aj počasie, prišli neúrodné, daždivé roky a zemiaky sa neurodili. V ktorýsi rok, keď som ešte chodila do školy, úradníci nevedeli, ako dostať zemiaky z Kýčierky, tak zorganizovali brigádu. Gazda Kováč prehlásil, že ak tie zemiaky chcú, nech si ich prídu vykopať. Nás žiakov poslali spolu s učiteľmi na Kýčierku vyberať zemiaky. Domáci pán dozeral na nás, či dobre pracujeme, či nenechávame zemiaky za sebou. Aj takáto bola realita.
Kedysi k nám chodievali cez leto na dovolenku Pražáci. Jedného dňa sme sa vybrali na Kýčierku. Prešli sme okolo starého cintorína Nad búdkou, tak sme ho volali, okolo nového, cez Háj do Holeša na holešovské lúky, na ktorých sú ešte dodnes roztrúsené staré, možné storočné buky ošľahané vetrom, bleskami a búrkami. Príroda ich rokmi sformovala do rôznych podôb, ukrývajú rôzne bútľaviny. Hovorilo sa, že v jednej bútľavine našli holešovskí chalani pri pasení dobytka pušku, s ktorou manipulovali a strela zasiahla Janka Čerchlu z Gabajky, ktorý zraneniu podľahol . Na konci lúk sme ešte raz vliezli do hory a strmý chodníček nás doviedol k osade, kde nás hlasným štekotom privítali biele ovčiarske psy. Usadlosť tvorilo pár dreveníc, väčšina bola hospodárskych, dookola obkolesených vysokými listnatými stromami, hlavne lipami. Ešte žila Kováčova manželka. Bola k nám milá , povypytovala sa, kto sme a uctila si nás dobrými bryndzovými haluškami a na cestu nám dala ešte kus syra. Tak sme odchádzali spokojní a títo cudzí ľudia - Pražáci mohli spoznať dobrosrdečnosť, pohostinnosť a láskavosť jednoduchých ľudí žijúcich ďaleko na samote.
Tak si nažíval Alojz s rodinou, občas zišiel dole do doliny a rozprával ľuďom príhody z vojny alebo z Ameriky. Jeho manželka chorľavela, po čase ho opustila, zomrela a Alojzovi „ zhaslo slnko“ . Na starobu si ho zobrala k sebe Irenka dole do Košúta a starala sa o neho. Svojich 100 rokov hrdo oslávil. Ešte bol v dobrej psychickej kondícií. V škole mu recitovali deti, obdarovali ho kvetmi, k blahoželaniu sa pripojili aj pracovníci Osvety z Čadce. Prišla mu zahrať aj hudba, pokúsil sa zaspievať tú svoju obľúbenú pesničku „Ja som bača...“ , pridal aj pár tanečných krokov. Zomrel v roku 1980 vo veku 102 rokov.

obr.c2

Dnes naše výlety často smerujú hore na terchovský kopec ku Kýčierke. Pred Kýčierkou je kríž, posedenie pod košatou lipou. Človek vzdá úctu ukrižovanému a pohľadom sa pokochá po okolitej krajine. Z božského ticha Vás môže vyrušiť cengot oviec, štekot psov, lebo salaše tu majú svoje miesto každý rok. Na rozsiahlych poliach, ktoré ešte nepohltil les, si môžete nazbierať rasce, liečivých rastlín, na okraji lesa si môžete pochutnať na čučoriedkach, vlezte do krovia, nájdete huby. Pokračujte kúsok ďalej a vľavo uprostred zarastených plôch zbadáte skupinku listnatých stromov a už môžete iba skonštatovať : „Tam bola osada Kýčierka“. Domov už niet, sú zbúrané, všetko je zrovnané so zemou, zarastené burinou, vysokou zdivočenou trávou, len tie stromy tu prežívajú. Občas počuť šumenie ich listov , hovorí sa, že spomínajú na ľudí a na život, čo tu kedysi bol.


A.S.

obr.3