header

BÁSNE  MÁRIE  JUDÁKOVEJ

 

 

Spomienka na Riečnicu

 

Pomaly schádzame po známej ceste,
vôkol sa pozerám, plakať sa zachce.

Už len ten kostolík belie sa zďaleka,
pri ňom sa zastavím, niet tu už človeka.

Niet tu už človeka, čo ráno za rosy
kosičku zoberie, trávičku nakosí.

Niet tu už ženičiek, ich spev už nepočuť,
kravičky nebučia, kohút nezaspieva.

Deti už nešantia, len vtáčik preletí a hora rozvoniava,
niet tu už domčekov, životov vašich.

Niet tu už susedov, rodičov, starých mám,
už len ten kostolík pozýva do ticha.

V tichu tom postojím, pomodlím sa
za všetkých, čo tu žili, mreli a rodili sa.


M. Judáková

 

 

Zatvor oči

Zatvor oči a načúvaj – načúvaj piesni zeme, kde kolíska tvoja sa rozhojdala,
kde z pŕs matere do tvojich svalov sa sila zeme vliala.

Zatvor oči a pozeraj – pozeraj na film, čo príroda tvojim očiam dala,
na film, v ktorom domovina tvoja hlavnú rolu hrala.

Zatvor oči a zaplač – zaplač za všetkým, čo domovizeň táto tvojej duši dala.
A zaplač za všetkým, čo voda v doline do priehrady vzala.

Postoj a zaplač, uľaví sa duši tvojej.
Postoj a pomodli sa za všetkých, čo vzišli z rodnej hrude tvojej.

M. Judáková

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Povedz mi, Bože.....

Povedz mi, Bože, prečo ten žiaľ, nepokoj v duši aj v srdci mám.

Veď blízkosť detí mojich láskou ma napĺňa, aj láska mužova v mojom srdci miesto má.
Však večný nepokoj dušu mi spaľuje a vrásky smútku na mojej tvári vidno je.

Len krátke návraty v rodný kraj môj, vrásky mi vyhladia, zaženú žiaľ.
Aká to nádhera, aká to slasť, kraj rodný navštíviť, vidieť ho zas.
Tá vôňa domova celkom ma omámi a slza šťastia vrásku mi vyhladí.
Pohľad môj spočinie na bielom kostole, ktorý opustený stojí tu v Božej nádhere.

A potok spomienok mysľou mojou preteká a v ušiach zaznie mi zvon z Božieho domčeka.
Ženičky odeté v nedeľný šat do chrámu chvátajú úctu Bohu vzdať.
Aj muži pokorne vstupujú do tohto chrámu, s úctou si kľakajú Bohu na slávu.

Spomienka táto krv v žilách zohrieva a krása prírody mojej duši pokoj dá.

Ďakujem Ti Bože za tento dar, smieť kraj tento navštíviť, vidieť ho zas.

A keď raz, Bože, čas môj už príde, nech duša moja naveky s prírodou touto splynie.

 

Marie Judáková

 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------image0002

 

O p á l k o v i a

Riečnická dolina krásna a divá mnohými vrchmi obklopená.
Po vrchoch týchto vetrík sa naháňa, ľúbeznú pieseň v korunách stromov hrá.
Na jednom vŕšku vetrík utícha.
„ Povedz mi, vŕšok, prečo je smutná hora tvoja?“

„ Ach, bol som ja veselý, bol som ja hrdý, keď svojich synov choval som na svojej hrudi.“
„Vzdychám a nariekam, smútok ma kvári, kdeže sa podeli synovia moji? „

Kde, moji synovia – Buchovci, Slivkovci, Ignác a Blažejko gazdovia hrdí?
Flintičku pod kabát a hajdy pytliačiť do mojej hory.

Kde ste sa podeli Slivkovci, Buchovci a ďalší iní?
Odísť ste museli a ranu nechali na mojej hrudi.

Z tej mojej hrude život uniká, mŕtvy som bez Vás , ja, vrch opálkovský.
Smútim a spomínam na deti svoje, čo do cudzej zeme museli uložiť kosti svoje.

Bež, zaleť vetríček do mnohých dvorov, zaspievaj pieseň s prosbou mojou úprimnou.
Príďte, Vy , vnukovia, Slivkovci, Buchovci , otváram Vám náruč svoju,
veď po svojich otcoch máte tu domovinu svoju.

Leť, vetríček, leť opreteky, snáď tvoju pieseň začujú deti mojich detí.
Keď pieseň začujú, možno sa vrátia a opäť ožijem , ja, vŕšok opálkovský.

Marie Judáková

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

image003

 

K O Š Ú T O V A   H Ô R K A

 

 

„ Počuješ tú pieseň? „ To Košútova hôrka spieva.
Keď gazdovia hôrku spievať počuli, že búrka onedlho bude, všetci vedeli.

A rýchlo gazda svoje seno do ostŕv dával
a statok  z paše domov zaháňal.

Keď prvá kvapka na zem spadla,
gazda už v suchu prebýval.

Tak Košútova hôrka svojou piesňou gazdom napomáhala
a keď po búrke bolo, nádhernou vôňou gazdov z chalúpok vyvolávala.


Márie Judáková

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

clip image 001.jpg

 

V  T I E N I  L Í P

 

V tieni líp ženička postáva, zrak jej je slzou zarosený, hlas sa trasie, dojatím zlyháva.
Prečo tá slza, prečo to dojatie? Na svojej mamky spomína objatie.

Na jej objatie, na jej ruky, čo z lásky dávali chlebíček chutný.
„ Už si sa minula, mamička moja, odišlo detstvo aj mladosť moja,
už len tie lipy rovnako voňajú a svojou vôňou detstvo pripomínajú.“

Spod lipy vyšla ženička dojatá, pred kostol pokľakla,  modlí sa.
„Mamička moja, isto si v nebíčku a teraz pozeráš na svoju dcérušku.“

„Na teba mamička s láskou si spomínam, po vôni lipovej pozdrav Ti posielam.“
„ Čakaj ma, mamička, až čas môj príde, potom sa v nebíčku ja s tebou  zídem.“

 

Márie Judáková

 

 

 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

obr.súmrak

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

VIANOČNÉ  ROZJÍMANIE

Za oknami meluzína vločky snehu naháňa.                             clipimage zima v riecnici

Potom vkĺzne do komína, pieseň zimnú zaspieva.

A ja v teple pri kozube o živote rozmýšľam.

Či dal málo, lebo veľa, či mi za to vôbec stál.

Nemám palác ani jachtu , ani rýchly jaguár.

Mám však poklad oveľa väčší - za ten poklad život stál.

Tým pokladom Riečnica je - dedinka moja  ľúbezná.

V nej nachádzam pokoj duše, v nej nachádzam pravý raj.

Pri  riečnickom kostolíku vždy rada postojím.

Či je jar, leto,  jeseň -  vždy sa pri ňom pomodlím.

Však najradšej v čas vianočný k predkom svojim hovorím.

 

Za oknami meluzína načisto už utíchla.

Sniežik na zem tíško padá, čas vianočný nastal nám.

Moja myseľ  na Riečnici- svojich blízkych spomína.

Chystám dary pod stromčekom , čo na chvíľu potešia.

Avšak láska ku Riečnici všetky dary prekoná.

A ja šťastím naplnená , že nie márny život bol.

Že Riečnica stále stojí a v nej kostol – Boží dom.

 

Drevo praská v  kozube, iskričky v ňom svietia.

Meluzína už utícha , čaro Vianoc  nastáva.

Je čas sadnúť ku večeri- štedrý večer nastal nám.

Je čas Bohu zaďakovať  ,že Riečnicu nám zanechal.

Je čas Bohu zaďakovať za všetko, čo život dal.

MJ-B

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

clip image tisíc a jeden deňRozprávka tisíc a jedného dňa.

Kráčam po zasneženej ceste, z oblohy sype sa sneh, ako keby sa anjelom periny roztrhali.
Pod nohami to vŕzga, na snehu trblietajú sa tisícky hviezdičiek.
Moje oči kochajú sa nádherou okolitej prírody v tejto tichej doline rozprávkovej.
Ako to vlastne s tou rozprávkou o tomto kraji je?
Áno, aj tu v tomto nádhernom údolí odohral sa príbeh rozprávkový.
Aj túto krajinu navštívili zlé sily, začal sa krutý boj.

Kedysi dávno ozýval sa celým krajom živý ruch, už z diaľky videl si dymiace sa domčeky.
Dolinou ozýval sa gazdov hlas, na pasúcom sa statku zvonili zvončeky.
Tam ženička roľu obrábala, inde gazda seno zvážal a veselo výskali detváky.
A hora zelená všade navôkol.
V horúcich dňoch chládok vydávala a jej vôňa liečila každučký ľudský bôľ.
Aj keď život tvrdý tu bol, v nádhere prírody gazdovia pokoj nachádzali,
za nič na svete nevymenili by domov svoj.

Však padol tieň na túto krajinu, smútočnou stuhou pokryl celý kraj.
Gazdovia, čo stáročia v tomto kraji žili, vyhnaní z domovov svojich boli,
v cudzej zemi násilne zakotvili.
Na ich city čarodej nedbal nič, zničil všetko, čím v tomto kraji ľudia žili.
Domovy ľahli popolom, úrodnú zem tŕne pokryli a džavot detí už okolité hory viac nečuli.
Však jeden zázrak predsa stál sa tu, na jedno miesto zlý čarodej nemal moc.
Uprostred doliny kostol stojí. V tej tichej pustatine ako výsmech silám zlým
a ako odkaz všetkým v tomto kraji zrodeným.
Neskončila sa táto rozprávka.

Kostolík čaká na čas, keď zjaví sa dobrá víla a zamení čiernu stuhu za bielu.
Keď po tisícoch temných nocí nastane úsvit a vráti sa život k bielemu kostolu.
Veď, aká rozprávka by to bola, keby dobrý koniec nemala.
A tak touto tichou nádherou ku kostolu pomaly kráča noha moja.
Pri bielom kostolíku ozýva sa vrúcna modlitba moja dúfajúc, že zobudí dobrú vílu.
A detským džavotom zas ožije domovina moja.

MJ - B

clip image kríž u Košúta