AJ TO SA STALO

Riečničania sú veselí ľudia, o čom svedčia tieto veselé príbehy, ktoré sa stali a my sme ich zaznamenali. Mnohí sa v nich poznáte a zaspomínate si na dávne časy, ktoré sa už nevrátia. Možno sa príbehy udiali trošku inak, ale ústnym podaním sa každá situácia  mierne zmení.

V Riečnici bolo niekoľko starých mládencov, ktorých si mnohí doberali so ženbou. Ludvik, asi 40 ročný mládenec sa na otázku, kedy sa bude ženiť, ohradil takto :„ Moja sa ešte nanarodela“. 60 ročný „mládenec“ Tomáš  zasa prehlásil : „ a chcem len také dievča, aby nebolo sprznené“.

Mariška bola zvedavá osoba. V kostole stávala vždy pri dverách a kontrolovala vchádzajúcich. Pritom mávala otvorenú modlitebnú knižku, aby mala alibi, že sa aj modlí. Raz jej nazrela do knižky vedľa stojaca dievčina  a vraví jej : „ Stryná , šak Vy máte tú knižku hore nohami ! „ Ale Mariša sa hneď vynašla : „ Bodaj ťa, to mi detiská doma prevrateli !“

Jano, častý návštevník krčmy, sa pochválil chlapom, že kúpil televízor. Oni sa ho hneď začali vypytovať, či  už má aj anténu, keď má televízor. Figliari, do rána mu „ zostrojili„ anténu. Ráno mal Jano na plote priviazané vidly a na nich zavesený petrolejový lampáš .

Ignác Bucha - Opálka, bol veselý človek. Mal svoj špecifický slovník. Bol typický výrazom : „ Šliak porazel !“   Ako starší, mal problém zapamätať si cudzie slová a mená. Preto si ich nahradil svojskými výrazmi. Podľa neho bol silon – „ filon“, tranzistor –„ tranzičko“, paplón bol paklon, vtedajšia ministerská predsedníčka  Thetcherová ( Tečerová ) bola „ Kačerová“ a prezident USA George Busch - st. (Džordž Buš ) bol  „ Čert Buš “.

Slovenský červený kríž pod vedením  poriadal zájazd po Južnej Morave . V autobuse boli mladí , starší i najstarší obyvatelia Riečnice.My mladí sme zažili s nimi veľa veselých zážitkov.  V autobuse pán Chvastek – „Gažik“ naťahoval svoju „ starú“ -  harmoniku. V zámockom parku sa chlapi (keď  videli pekne urastené stromy), chystali na zimu „ťahať drevo a robiť ojká na vozy“ . V bufete si jeden riečničan : „ Dajte mi liter rumu a vrtak „.  Predavačka sa pýta : „Co je to vrtak?“ Musel jej ukázať prstom, keď po riečnicky nerozumela.  Pani Mariška chcela zachrániť situáciu a dokázať, že riečničania vedia aj po česky,  hovorí predavačke: „Dajte mi cukríky , malinovku a žvýkačku“.

Obecného  fotografa Miška ľudia  pozývali  fotiť na prijímanie a svadby. Raz fotil na svadbe, vyfotil celý film a chcel vložiť nový. Aké však bolo jeho zdesenie, keď otvoril fotoaparát. Zvolal: „Ó, ja som tam zabudol dať film!“

Ešte si pamätáme, ako sa počas omše vyberalo  „do zvončeka“. Kostolník  tak v jednu nedeľu vyberal peniaze a zbadal, že jedna starká  drieme. Aby ju zobudil, silnejšie jej pod nosom zacengal. Ona sa v spánku zahnala a zavolala : „Kéč !“

Mariška sa cez II. Svetovú vojnu zaplietla s Rusom a čakala od neho dieťa. Najväčší  strach mala z jedinej veci : „ Ký  čert bude temu decku rozumieť !“

Bolo to už dávno, keď boli ešte v kostole „šramky“ ( zábradlie pred oltárom ). Bola svadba a ženil sa mládenec, „občasný návštevník kostola“. Po sobáši bola ofera. Ľudia šepkajú a ukazujú mladému, že treba ísť na oferu poza oltár. Ale ako sa tam má dostať, rozmýšľa? Mladý zať nelenil a šramky – preskočil. Pán farár mu vraví : „ ale, ale, čo to robíš, veď to sa nesmú šramky prekakovať...“  Ale mladý zať vraví: „Pánko, veď ja som aj vejčie ploty preskakoval!“

Mládenec Vilmo prišiel k úrazu, že mal obidve ruky v sádre. To bola pre neho riadna smola. Ani najesť, ani napiť, ani ... Vilmo to dlho nevydržal, sádry si dal dole. Lenže mal ísť na kontrolu ku doktorovi. Čo mu povie? Práve vtedy u Čepela horelo a to ho zachránilo. Vilmo dostal spásonosný nápad. Pri kontrole u doktora  vysvetľuje: „Viete, pán doktor, u Čepela horelo a bolo treba vypratávať kravy, telacká a svine z chlieva. Čo som mal robiť, musel som aj ja tým tvorom pomáhať. Celé sádry som mal ušpinené od kravincov a strašne to smrdelo. Jako môžem ísť s takými sádrami medzi svet. Tak som ich musel polámať a dať dolu...“

Pri potulkách a fotení som prišla do Poništa. Plno opustených domov a človeka žiadneho. Ako tak fotím jeden dom a pozerám do objektívu neverím vlastným očiam. Z okna opusteného domu sa vystrčila hlava kravy a zabučala. Zdvihnem hlavu a z druhého okna sa ukázala ďalšia krava. Idem ku domu a tam dvere – zavreté. Alebo  tam niekto kravy zavrel, alebo si sami zavreli, keď vošli dnu – hútam. Lenže komu patria?  Široko – ďaleko bývajú už len  u Opalky. Nevedela som, čo mám robiť, radšej som  tam nechala kravy zavreté. Idem do Opalky a pýtam sa, či im nechýbajú kravy. Veru hej, večer by ich boli hľadali, keby neprišli z paše. Lenže, kto by ich bol hľadal  v  zavretom dome u Poništa?

Bol  rok 1975, ZDŠ Riečnica,  9. trieda,  hodina výtvarnej výchovy s pánom učiteľom. Žiaci usilovne kreslia zrubovú chatku a  triedou sa zrazu začínajú ozývať tóny hudobnej stupnice. Tóny od C1 po C2 a znova a znova dookola. Pán učiteľ počúva a pýta sa : „Kto to spieva?“ Samozrejme, že  nikto sa nepriznal. Pán učiteľ ide medzi lavice, vtedy hmkanie stíchne. Ide ku tabuli a znova začne hmkanie dookola. Aj my sme sa po sebe navzájom skúmavo dívali, kto to spieva. Až kým sme my žiaci nezistili, kto to spieva. No naďalej sme všetci nevinne sedeli a kreslili. Učiteľ bol už nervózny a my sme sa usmievali a tešili sa, že ho niekto perfektne dostal. Do konca hodiny nevypátral toho perfektného speváka, ani my sme mu nevyzradili, že to bol – Jano.

Najradšej sme mali hudobnú výchovu s pánom riaditeľom vtedy, keď doniesol do triedy husle. Nechcelo sa nám počúvať o hudobných skladateľoch, aké symfónie zložili, alebo učiť sa pokrokové piesne. Vždy sme riaditeľa domŕzali : „ Súdruh riaditeľ, zahrajte terchovské, zahrajte...“ To bola krása keď spustil, veď hrával v súbore Kysučan. Najradšej by sme ich boli počúvali stále.

Starý otec Ignác Bucha - Opálka, už pred vysťahovaním do Slažian pri Zlatých Moravciach chodil strážiť ešte nedostavaný dom. Po zime prišiel takto skontrolovať dom a čo nezistil! V jednej izbe bolo uskladnené obilie vo vreciach, minulú jeseň vymlátené. Myši - potvory, si našli škáru a popod prah sa do izby dostali. To, čo našiel na jar, bola hotová skaza - všetko zrno zožraté. Starý otec nelenil a pretože mal niekoľko pascí, vlastnoručne zhotovených, nastavil ich. Do večera mal robotu a  nachytal až 153 myší! Zabité myši hádzal do kýbla. Chystal sa, že ich zakope do zeme. Ale keďže bol už neskorý večer, odložil to na ráno. Aké bolo jeho prekvapenie ráno, keď v kýbli nenašiel ani jednu myš. Všetky mačky a kocúri od susedov mali celú noc robotu a hostinu z takto nalapaných myší.

Justín od Zázvora „šikoval býka  na kontigent“. V Staňovej Rieke bolo pristavené obecné auto, na ktoré zvieratá nakladali. Keď prišiel Justín s býkom ku autu, začal mu s ľútosťou rozprávať a ukazovať: „Miško môj, tajeto ťa strelia, tajeto ťa podrežú“.  Býk, akoby rozumel, otočil sa a utiekol naspäť do Zázvora.

Gazda Staňo zo Stanovej Rieky niesol  ovčiu vlnu na kontigent.  Vlnu natisol do vriec, navešal na chrbát a išiel. Po ceste počuje niečo mručať, obzrie sa a vidí vedľa seba medveďa. Rýchlo zhodil vrecia, utekal, až sa od strachu „ posral“ a musel sa umývať na autobusovej zastávke v rieke. Medveď totiž zacítil pach oviec a vybral sa za gazdom nesúcim ich vlnu. Zhodené vrecia celé dokmásal, ale korisť nenašiel.

Starí ľudia rozprávali, že jeden muž išiel  za tmy od Rybov do Majeríčky cez most. Zbadal „svetlonosov“ a jeden z nich sa vybral za mužom. Tento idúc cez most zakričal na „svetlonosa“ zvláštnu vetu: „Holešove Hanička, riť mi vylíž!“  V tom ho „svetlonos“ tresol po hlave tak, až spadol do rieky.

Od Rybov sa do „harvelského“ chodievalo cez Čepelovcov.  Bolo tam „morské oko- prepadlisko“. Starí ľudia vravievali, že sa tam kedysi utopili svadobčania a odvtedy tam strašilo. Deti sa tam báli aj kravy pásť aby sa neprepadli, lebo tam bola hlboká voda a bahno.

V Raganovom mlyne býval Toňo Zelezník – Baboš, so svojím otcom a mamou. Mali svojské spôsoby, na ktorých sa mnohí počudovali. V jeseni keď kopali zemiaky, všetok statok vzali so sebou na roľu. Tak bolo vidno  „ na reťaziach pribité“  –  koňa, kravy a dokonca i prasatá.

Toňo Baboš si rád urobil „dobrý deň“ z cestujúcich z Ostravska a Karvinej. Na „ Rozcestí“ bola smerová tabuľa, ukazujúca smer cesty do Oravskej Lesnej. Toňo ju „zvrtol“, aby smerovala do Riečnice. Mohli sa potom „ostraváci“  u Danihla darmo rozčuľovať, kadiaľ pokračuje cesta do Oravskej Lesnej.

Gazda Ondrej mal ženu chorú. Už zo zúfalstva nad ženou, gazda  stojac pri okne vraví: „Čo ťa už Pán Boh nevezme!“  Susedov mládenec to začul a tak nelenil. Dal na seba bielu plachtu a ukázal sa Ondrejovi v okne. Ten sa zľakol, utekal s krikom, že už videl tú  smrť.

Inokedy tento figliar chlapec, „ vydlabal“ tekvicu, urobil jej oči, „prižal“ sviečku, postavil ju pod tekvicu a položil na „štrich“. Gazda Ondrej išiel kŕmiť koňa, vošiel do humna a videl na štrichu – smrť! Bežal za zaťom Franckom a vraví mu, čo videl.  Medzitým chlapec tekvicu so sviečkou schoval. Keď prišiel pozrieť zať Francek s Ondrejom do humna,  žiadnej smrti nevideli. Francek skonštatoval: „Svoker, šak ste Vy už hlúpy:“

Ondrej Čerchla – Mlatek, chodil s „pankom“ Zbojom  po kolade. Gazdovia dávali buď peniaze alebo obilie ako výplatok: „farárovi, kostelníkovi a hrobárovi“. Darované vrecia ukladali do „korby“ – saní, na ktorých sa vozili po osadách. Ondrej predtým, ako pohnal koňa, vraví: „Panko, držte sa, lebo to je k...a kôň, aby Vás do pekla nezaviezol!“

Pán farár Zboja raz vraví Ondrejovi Mlatkovi, aby  zajtra zapriahol,  pôjde do Starej Bystrice. Na druhý deň Ondrej išiel do Starej Bystrice, vrátil sa, išiel k pankovi a vraví: „Panko, už som prišol ze Starej Bystrice.“ Pán farár mu vraví, že tam mali ísť spolu a musia ísť ešte raz. Ondrej mu na to: “Panko,  zajtra, Pejko/kôň/ si musí odpočinúť.“

Pán farár Moravec chodil  po kolade s miništrantmi peši. Osady boli od seba vzdialené,  v zime sú dni krátke, tak chodili  aj „do tmy“. Ako tak idú za svitu mesiaca miništranti za „rýchlym pankom“, zbadajú v snehu akési papieriky. Zdvihnú a zistia, že sú to papierové peniaze. Lebo pán farár robil všetko rýchlo, peniaze strčil do vrecka, možno bolo vrecko deravé a peniaze potratil. Ešte len potom miništranti hľadali v snehu „potratené peniaze“... Aj na druhý deň ľudia doniesli na faru peniaze,  čo našli „za vidna“ a dovtípili sa, že to mohol stratiť len „panko po kolade“.