BÁSNE MÁRIE BALAČINOVEJ
Moja zem rodná.
To čaro môjho domova,
kde prvýkrát svet som uzrela.
Kde voľne ako vtáča
deň po dni život kráčal
a spojil telo so zemou
s Kysuckou rodnou krajinou.
Kde zem ako tvrdá skala
svoj verný ľud formovala
a naučila prežiť v pokore,
keď toho málo bolo v komore.
A potom, keď pretrhli sa rodné putá
a rozdelila pravda krutá
všetko a všetkých, čo tu žili,
čo aj svoj život by boli položili
za svoju drahú rodnú zem.
Za hory, lesy, pastviny
pýtam sa : „Kto to zavinil?“
Či ozaj bolo treba
pre matku, otca, starého deda
vytrhnúť korene, srdce raniť?
Tým, ktorí vedeli hospodáriť
na svojom rodnom, hoc i tvrdom poli
veď aj po rokoch to tak strašne bolí.
No každý sa musí podvoliť
vyššej moci, zákonom.
Lúčiť sa bolo treba
s rodným domom, záhonom.
Však zocelení tvrdou prácou
naučili sme sa opäť žiť.
Základy, ktoré nám vrástli do srdca
sme dokázali zúročiť.
Remeslo, ovládal každý, kto aspoň trochu o to stál
muži, ženy, aj deti svojich rodičov
tvorili z dreva, tvorili z tvrdých skál.
Tí ľudkovia biedni silu vôle mali
a aj keď ozaj ťažko pracovali
veselo s piesňou na perách
vítali pocestných vo dverách.
Aj malé chlapča, čo ledva prah prekročí
na humne veselo sa zatočí
a už naťahuje rúčky malé
k otcovi, dedovi, k svojej mame
že s heligónkou tiež to skúsi
že odmala si na ňu zúbky brúsi.
S piesňou sa akosi ľahšie žilo
na poli, aj doma, keď sa zvečerilo.
A keď noc už padla na viečka
a dohorela aj posledná sviečka,
unavení, spokojní
po práci si trochu oddýchli,
aby opäť privítali nové ráno
a vykročili do nových krajších dní.
A nový deň ozaj krajší bol,
čo včera bolelo, na to už každý zabudol.
Chlapi už opäť kosy kujú, veselo si pospevujú
a s novou pesničkou
na pole sa zberajú vychodenou cestičkou.
Krásna bola a stále je, tá naša Kysucká muzika,
hriechom by bolo, keby zanikla.
Tak poďme všetci s hrdosťou osláviť, čo nám ostalo,
že to čo padlo, povstalo a k životu sa opäť prebralo.
A v plnej sile s čistým štítom
žime svoj život s koloritom,
čo opäť hýri farbami.
Veď chráni nás Boh, čo je nad nami
A aj keď vytrhli nás z rodnej zeme
navždy jej verní ostaneme.
Ako som sa z Kysúc do sveta pobrala.
Tam, kde som sa narodila
v Kysuckej rodnej krajine,
kde som školu vychodila
a verila naivne,
že život je ako rozprávka,
že za zlé sa platí,
že to, ako sa chováme sa nám vždy raz vráti.
Že nevládnu nám iba múdri králi
a že ak sa nám máli,
trest Boží nás neminie.
Tiež, že zázraky sa dejú, aj tomu som verila
no predsa som svoje túžby radšej Bohu zverila.
No dnes viem, že vtedy sa nám život vydarí,
ak máme aj vieru v seba
a vieme sa podeliť aj kúsok chleba
a že žneme, čo sme zasiali, dávame, čo sme dostali.
A keď sa v myšlienkach zas opäť vrátim,
možno na chvíľu sa stratím,
no zrazu som v našej chalúpke uprostred lesa,
kde moja detská duša plesá,
keď vonku štípe mráz.
Ó, koľko je len v nás,
tej prostej detskej radosti,
kde žijú ľudia dobrí od kosti,
kde v lete lúky voňajú a vtáci voľne lietajú.
Tak potom som sa veľmi nemýlila,
keď v rozprávku som uverila.
Lebo to, čo som poznala a zažívala odmala,
to boli síce ťažké chvíle,
no boli veselé a milé.
Aj keď ako deti, museli sme doma pomáhať,
každý deň zavčas rána vstať,
obriadiť statok, na pašu vyháňať,
aby sme otcovi a mame,
ušetrili mozoľnaté dlane.
A potom školské tašky na chrbát vzali,
hodinu pešo z lazov poschádzali
a v základnej škole prostred dediny
učili sa slovenčinu, zemepis, aj dejiny.
Ja som školu rada mala
a len na to som sa spoliehala,
že všetko, čo sa naučím,
v živote isto zúročím.
Doma učiť som sa nemohla,
radšej som s mladšími pomohla.
Úlohy sme písali, aj ponožky štopkali,
naša mama do súmraku pracovala na poli.
A otec náš, živiteľ rodiny
odchádzal za prácou do turčianskej kotliny.
Dnes sa na to s úctou pozerám
a hlboko sa skláňam,
všetkým otcom, všetkým mamám.
Veď nás doma osem deti mali,
ako to len dokázali,
pri toľkej robote v dome i na poli
nešomrali, neplakali
a po ťažkej robote, ešte si aj zaspievali.
A my deti, tiež sme nereptali,
príkladom nám rodičia boli.
Ja najstaršia z piatich sestier, som bola trúfalá
za štúdiom do hlavného mesta
Z Kysúc som sa vybrala.
Bola to škola, ako stvorená
pre dievča, z ktorého má byť raz pre muža žena.
Táto škola Živena odkryla môj talent, moje schopnosti
a mne sa otvorili nové možnosti.
Tu som veľa pochopila, aj sa naučila.
Ako zdravo variť, piecť, aj hospodáriť,
ako sa šaty šijú a kvety vyšívajú.
Tu som sa naučila všetko, čo musí vedieť žena
Tu som sa cítila, ako vyvolená.
Ako som si muža vyvolila
Bola som nesmelá, možno trochu plachá.
A keď som prah dospelosti prekročila
dobrého, milého chlapca som spoznať zatúžila.
Nemusel mať krásu, ktorá sa pominie,
ani veľký dom a iné hmotné statky.
Chcela som len v jeho očiach vidieť,
tú iskru, čo páli, v oheň sa premení
a moje srdce láskou naplní.
Horúcou láskou prečistou,
čo povedie ma aj cestou tŕnistou.
Takou láskou, čo všetko prekoná, zlému odolá
a po celý život, ktorý budem žiť
mi dokáže každý deň spríjemniť a v zázrak premeniť.
Takto som to cítila
o rovnako som pripravená bola
odovzdať milému, zo seba najviac ako sa len dalo.
A ani neviem ako, zrazu sa to stalo.
Mala som ho rovno pred očami,
tak toto by mohol byť
môj životný druh drahý?
Nebolo treba dávať si otázky, ani dlho čakať,
padli sme si do oka
a hneď sme vedeli, že budeme kráčať
vedno spolu.
Tak zasadli sme k stolu
a už sa svadba chystala.
Svadba bola veľká, veselá
a nám dvom sa nová cesta života začala.
Kráčame spolu tak, ako sme si pred Bohom sľúbili,
aj keď sem-tam slnko mračná zatienili,
aj tak sme sa ľúbili.
Troch synov nám Pán Boh požehnal,
za to dnes najviac ďakujem
a iba toľko si prajem,
nech ešte spolu požijeme, aby sme si mohli užívať,
jeden druhému ešte dať,
to, čo sme dosiaľ nestihli.
Či veríte, či nie, nie všetko sa pominie.
Hoc zmenilo sa toho veľa,
tá prvá iskra možno odletela,
ale nechala nám srdcia otvorené,
aby sme lásku živili deň, čo deň,
nech svieti ako pochodeň
na cestu nám i našim deťom.
Ktorí, aj keď poberú sa svetom,
vždy sa domov môžu vrátiť.
Len tak budeme vedieť, že sme svoj sľub naplnili
a že nám naše deti chcú svoju lásku splatiť.
A keď nám v starobe budú sily ubúdať,
že naše deti budú pri nás stáť,
podajú nám pohár vody, a ak bude treba,
aj malý kúsok chleba.
Vtedy s pokojným vedomím a čistým svedomím
budeme vedieť, že nie nadarmo sme žili.
Že lásku, ktorá nás spojila, sme naplnili.
A ďalej chceme veriť,
že táto láska bude v našich deťoch a vnúčatách
na večné veky žiť.