SVADBA V RIEČNICI
Svadbe, ako jednej s najdôležitejších a najslávnostnejších udalostí v živote obyvateľov Riečnice bola venovaná náležitá úcta a pozornosť. Prebiehala podľa zaužívaných pravidiel, pri zachovaní zvykov so symbolikou. Chceme si zaspomínať na to, ako prebiehala svadba v Riečnici a čo jej predchádzalo. So spomienok našich rodákov, rodičov, príbuzných a na ich pamiatku chceme zachovať tieto udalosti ako po sebe nasledovali.
Vohľady
„Vohľady“ sú charakterizované ako návšteva mládenca v dome, v ktorom sa uchádza o ruku dievčaťa. Obyčajne v sobotu alebo v nedeľu večer sa stretli viacerí mládenci s cieľom návštevy svojej milej. Za sprievodu „harmuniky“ sa vybrali do jednej z osád (obr. č.2). Spevom a hudbou vylákali na priedomie ženy a dievčatá. Zaspievali, zahrali, požartovali... Mládenec, ktorý prišiel zaspievať pod okno svojej milej, ostal pri nej. Ostatní mládenci pokračovali so spevom a hudbou do ďalších osád ku svojim dievčatám.
Pytačky
Pytačky -„nahovorky“ sa uskutočňovali v dome budúcej nevesty. „Mladý“, jeho otec a krstný otec prišli vopred ohlásení. Po uvítaní, zvyčajne krstný otec požiadal rodičov o ruku ich dcéry pre krstného syna: „Prosim Vas o ruku Vašej dcery XX pre tu pritomneho XY. Pretože sa maju radi a svoj slobodny stav chcu na stav manželsky premeniť“. Po súhlasnej odpovedi rodičov dcéry nasledovalo pohostenie, „počastovanie“, pri ktorom dohodli podrobnosti svadby.
„Nauka“
Náboženskú prípravu na manželstvo absolvovali snúbenci na fare spoločne, mesiac pred svadbou. „Nauky“ sa zúčastnili snúbenci zvyčajne po nedeľnej svätej omši (obr. č.3). V teoretickej príprave a preskúšaní sa kňaz zameral na zvládnutie náboženských právd, „Desatoro Božích prikázaní“, vedomostí so Starého a Nového zákona. Nebolo to ľahké, lebo záverečné skúšanie kňaza obsahovalo napr. otázku: „Koľko rokov mal Pán Ježiš, keď začal verejné účinkovanie?“ „Praktická skúška“ snúbencov obsahovala ich preskúšanie, či sú schopní práce v maštali, na roli, v domácnosti. To museli dokázať mladí pri starostlivosti o statok v kňazovom chlieve, ktorý stál vedľa fary, alebo prácou vo farskej záhrade. Tri nedele pred sobášom po skončení omše kňaz „volal ohlašky“ – ohlasoval sobáš snúbencov. „Ohlašky“ obsahovali meno snúbencov, ich rodičov, narodenie, bydlisko, oznámenie o úmysle prijatia sviatosti manželstva. Zároveň kňaz vyzýval veriacich k oznámeniu možnej prekážky prijatia sviatosti manželstva.
Chodenie „po zvaní“
Samotnej svadbe predchádzalo chodenie „po zvaní“, osobné pozývanie na svadbu. Mesiac pred svadbou v nedeľu poobede chodili dvaja družbovia – jeden zo strany nevesty a jeden zo strany ženícha osobne pozývať hostí na svadbu. Po omši, ozdobení „kystkami“ chodili po rodinách a pozývali na svadbu slovami: „Pochválený Pán Ježiš Kristus! Poslali nas XY a XX, že chcu svoj mladenecky stav premeniť. Nemožu to ze svojej vôle urobiť, prosia o to Pána Boha a Pannu Máriu. Prosime aj Vas, aby ste prišli do kostola dňa ...o ...hodine, kde chcu mladi prijať sviatosť manželstva“. Rodinu, ktorú pozývali na svadbu pohostili naliatím „páleného“. Domáca pani dala pozývajúcim družbom drobné peniaze „na krpce, lebo ich na svaďbe zederú“. Pozývaného ženatého muža volali „za svateho“, vydatú ženu pozývali „za svatu“, slobodných mládencov pozývali za družbov a dievčence za družice.
Čas uskutočnenia svadby
Svadba sa uskutočňovala po celý rok, okrem pôstneho obdobia, piatku a nedele po celý rok, najčastejšie však v stredu. V období, keď obyvatelia Riečnice prestávali so samostatným hospodárením, odchádzali za prácou na “týždňovky“, alebo do vzdialených miest, sa svadba presúva na sobotu.
Miesto
Svadobný obrad sa konal v kostole obyčajne po svätej omši i v dopoludňajších hodinách a svadobné veselie trvalo aj do druhého rána. Odobierka sa uskutočňovala u „mladej nevesty“. Po odobierke sa rodina nevesty a ženícha odobrala do kostola, kde sa pri kostole obidve skupiny “spojeli“. Po sobáši sa svadobná družina odobrala do domu nevesty, kde svadobná hostina trvala do „mrkania“ – zotmenia. Potom sa nevesta s „vyslužku“ – so svojou výbavou a celá družina presunula do domu ženícha, kde pokračovala svadobná hostina. Svadobné stolovanie prebiehalo v dome nevesty a ženícha, tancovalo sa na vyzdobenom „humne“ (obr. č.27). Humno bolo vyzametané, steny ozdobené farebnými krepovými papierikmi. Pre drevenú muziku boli pripravené „palangy“- pódium. Tzv. „drevená muzika“ hrala v zložení: 1. husle -„predek“, 2. husle –„kontry“, basa, heligónka (obr. č.22, 23,24,25,26). Pred elektrifikáciou dediny v roku 1960 sa svietilo „petrolejkami“ - lampami na petrolej.
Oblečenie nevesty, ženícha a družiny
Nevesta mala oblečený kroj, ktorý tvoril biely brokátový kabátik „na vyložky“ – s fazónou, biely šorc, biela vyšívaná košieľka z mušelínu s krátkym rukávom, biela plisovaná „zaponka“ – zástera. Niektoré nevesty mali „puolku“ – látku asi ½ metra širokú, vyšívanú, z popelínu alebo „molovú“, ktorá sa obliekla na spôsob šerpy krížom cez prsia (obr. č.6 ). Cez pás mala previazanú opasovačku (obr. č.6 ). Biele pančuchy -“štrinfle na štrumpadlá“ – s gumičkou a čierne topánky.
V zime mali nevesty oblečené „kožušek – uherčiak“, ozdobený farebnými ornamentami, vlneným „ručníkom zo strapcami“. Obuté mali „sukene papuče“, na nohách vlnené pletené „štrinfle“. V období asi do 40-tych rokov používali nevesty po „čepčení“ „podviku“ – 1,5metra dlhú látku, ktorá mala na koncoch „štikeraj“ – čipku a sa dávala na hlavu na „čapec“. Stred „podviky“ sa položil v strede na temeno hlavy, mierne sa nariasila, pod bradou sa oba konce prekrútili, jeden koniec „podviky sa nechával spustený na prsiach a druhý sa „prehodel dolu chrbtom“. Na „čapec a podviku“ sa dávala biela „molova šatka“ (obr. č.28). „Podvika“ bola súčasťou slávnostného kroja, ktorú nosili ženy do polovice minulého storočia i do kostola.
Veniec nevesty.
Veniec „richtovali“ – slávnostne pripravovali družice nevesty týždeň pred svadbou. Pri príprave družice spievali, „mladý zať“ im ku príprave priniesol „vypiť vino alebo palene“. Veniec bol kúpený v obchode, mal plátené ružičky, „ligoty“ – ligotavé ozdoby, „patierky“- korálky, ozdobený zeleňou – „zimozeleňom, rozmarínom, asparátom“. Z mašličiek sa robili “čubečky“ – ozdoby (obr. č.6,7,8,9,10,11,12). Vzadu z venca viedli „šnorky, opasovačky“ – stužky, z ktorých sa uplietol tzv.“vrkoč“. „Vrkoč“ pozostával z dvoch radov poskladaných (akoby plisovaných) „šnoriek“ do kruhu, bol umiestnený na záhlaví. Z kruhu – „vrkoča“ viseli „opasovačky a šnorky“ dole chrbtom. Nevesta mala vlasy učesané do vrkoča, spusteného dolu chrbtom, ktorý pri „čepčení“ krstná matka nevesty zatočila do „kochola- kruhu a „skovala“ ho pod „čapec“, na ktorý sa dávala spočiatku „podvika“ a navrch biela vyšívaná „molova šatka“ (obr. č.28). V druhej polovici minulého storočia sa „mladuchy“ ozdobili vencom a miesto „vrkoča“ sa už používal závoj z jemného plátna (obr. č.8,10,11,12).
Kytica nevesty
Do 50-tych rokov minulého storočia mala „mladá nevesta“ pri sobáši v rukách namiesto kvetov modlitebnú knižku (obr. č.6,7,9,12). V 60-tych rokoch nahrádzajú kroje dlhé svadobné šaty. K nim má „mladá nevesta“ kyticu z kvetov, rastúcich v záhrade. Neskôr sa začali používať umelé kytice kvetov, prevažne kaly, alebo živé, kupované kvety- karafiáty a kaly (obr. č.14).
Oblečenie „mladého zaťa“.
Do 2. svetovej vojny bolo typické oblečenie pre ženícha v Riečnici: biele „sukene“ nohavice, biela ľanová košeľa pod krkom zaviazaná „na šnorku“ (obr. č. 20,29), čierny kabát –„ huňa“ zo súkna, prehodený cez plecia „mladého zaťa“. V zime mal oblečený kožuch z ovčích koží. Na hlave čierny klobúk. Obuté mal doma šité krpce z bravčovej kože, v zime papuče zo súkna.
Po II. svetovej vojne začali „mladí zaťovia“ nosiť konfekčné obleky čiernej farby, bielu konfekčnú košeľu, neskôr kravatu, obuté čierne topánky. „Mladý zať“ mal pierko – „kystku“ iba z umelého kvetu, ozdobenú zeleňou – myrtou alebo asparágusom (obr. č.5,6,7,8,9,10,11,12).
.
Oblečenie družíc
Družice mali oblečené šorc a zapunku s „garnierom“ (obr. č.19) farebné, prevažne čierne. Neskôr – v druhej polovici minulého storočia nosili šorc, zapunku a kabátik z brokátu svetlej farby (obr. č.11,12,17,18). Košieľka bola biela, vyšívaná z „molového plátna“. Na hlave mali „zavitú bielu šatku“, alebo boli bez šatky, vlasy mali učesané na pútec a zapletené do vrkoča. (obr. č.5,7,11,12,17,18,19 ). Do 50-tych rokov tvorí súčasť kroja „skos“. Je to látka zložená do formy trojrohej šatky, položená na pleciach. Dva dlhšie cípy na prsiach preložené a zaviazané na chrbáte (obr. č. 16). Družice mali obuté krpce, z bravčovej kože, doma vyrobené. Na nohách nosili pančuchy – „štrinfle“ bielej farby. Krpce sa uviazali tzv. „haraskami“ – boli to „šnorky z kašmíru“, na päte prevlečené cez uško a vpredu v členku zaviazané na mašličku. Neraz družice za jednu svadbu krpce zodrali. Po roku 1950 nosili družice čierne topánky. Od 1960 roku si začínajú obliekať družice civilné šaty krátke a neskôr dlhé (obr. č. 21). „Predna“ – prvá družica mala menšiu kyticu z umelých, neskôr živých kvetov (obr. č.14) .
Oblečenie družbov
Do 2. sv. vojny mali družbovia oblečené kroje – biele „sukene nohavice“, kabát, bielu košeľu na „šnorku“ a obuté krpce (obr. č.7,20). Po II. sv.vojne družbovia už nosili čierne obleky, biele košele, kravaty, obuté čierne poltopánky (obr. č.5,7,11,12 ).
Transport
Svadobné družiny sa presúvali peši – ak neboli veľmi vzdialené domy „mladej“ a „mladého“ od seba a kostola. V opačnom prípade používali a prevoz konský povoz s „rebriniakmi“ ozdobené “polazničkami“. Voz –„ rebriniak“ mal „polazničky“ – stromčeky štyroch mladých smrekov pripevnené po dva vpredu a vzadu na rebrinách voza. Stromčeky boli ozdobené farebnými krepovými papierikmi do tzv. „kystiek“ – kvietkov a visiacich „šnoriek“- pásikov papierikov (obr. č.4,5 ). Voz mal dosku ako podladu, kde si rodina a družina postávala. „Vozar“ – pohonič sedel vpredu na „bedničke“, takisto „mladý zať aj mladá nevesta“ mali za „vozarom“ miesto na sedenie. Kone boli zapriahnuté v ligotavom postroji, čisté, vyčesané. Na boku chomúta sa im pripevňovali tzv. „šatienky“ – kúsky bielej jemnej látky . Hovorievalo sa, že tieto šatienky bude mať “vozar“ - pohonič na svoje šatienky – látku, ktorou sa obtočili nohy miesto ponožiek. Pred svadbou ozdobila nevesta kone „šatienkami“ a nakŕmila ich ovsom.
Jedlo a pitie
Zo sobáša prichádzala svadobná družina do domu nevesty. Keďže svadba sa konala aj v dopoludňajších hodinách, najprv sa hosťom podávali koláče, „opekance zapraviane ohrievanym“ -plnené tvarohom, lekvárom, makom s kávou (ražná káva) s mliekom, klobása, bryndza, syr, tvaroh . Na obed sa podávali varené jedlá: mäsová polievka (kuracia, hovädzia) s rezancami, guľáš, kapustnica s údeným mäsom, zemiaky, varené mäso. Ako nápoje sa používali domáce vína a „domáca pálenka“, pivo kúpené, alebo doma varené.
Obrad odobierky u nevesty
Odobierka sa konala u mladej nevesty. Boli prítomní nevesta, jej rodičia, krstní rodičia, rodina nevesty, „ oddavač“ – starejší nevesty, „odbierač“ starejší ženícha a prvý družba zo strany ženícha. Na stole bol položený krížik a svätená voda. Nevesta si kľakla na stolček ku stolu oproti rodičom. „Oddavač“, ktorý bol obyčajne krstný otec nevesty, stál vedľa a povedal rodičom: „Odpuste hej, čo vas kedy rozhnievala“ tri krát. Obidvaja rodičia odpovedali: „Ja ti odpustim, nech ti aj Pan Boh odpusti“ tiež tri krát. Potom dali svojej dcére krížik na čelo. Ak bol „mlady zať“ – ženích zo vzdialenej dediny, mesta, bol prítomný na odobierke on a jeho rodina. „Mlady zať “ stál pri „mladej neveste“ a ďakoval rodičom za jej výchovu: „Ďakujem vam za vychovanie vašej dcery“ a pobozkal ruku jej matky.
Po odobierke a pri odchode z domu nevesty spievali družice:
1.“Odeber sa cerka moja odeber, odeber, aby si k nam nechodela každy deň, každy deň.
2.„ Ale pridi raz lebo dva do tyžňa, do tyžňa, bude s teba velmi dobra gazdina, gazdina.“
1.„Kamaratky moje pomožte mi plakať, ej už ma nebudete, ej medzi saba čakať.“
2.„Ani medzi seba, ani na ty priadky, ej pomožte mi plakať, ej moje kamaratky.“
3.„Pred našimi dvermi skala zaplakala, ej keď sa ta Anička, ej ku sobašu brala.“
Z domu viedol do kostola nevestu prvý družba zo strany ženícha.
Nevestu z domu odprevádzala hudba s piesňou:
1. „Hej, ukaž diefča de, čo maš, hej keď sa bereš na sobaš.
/:Hoja lala, tralalala:/ na sobaš.
2. Hej v jednej truhle mam šaty , hej a v tej druhej dukaty.
/: Hoja lala tralalala:/ dukaty.
3. Hej a v tej tretej laliu, hej pridi večer, dam ti ju.
/: Hoja lala tralalala:/ dam ti ju."
Cesta do kostola
Svadobčania išli do kostola peši alebo na vozoch. Voz viezol „vozar“ – furman, stál alebo sedel vpredu. Za ním sedeli nevesta, jej rodičia, ostatní obyčajne stáli - rodina, družina a muzika.
Pri nasadaní na voz spievali družice:
1.“Sedaj na voz srdce premile, nespomože plakanie tvoje, nespomože mily Bože, už su koničky ve voze, kone, kone, koničky vrane.
2.„Ja bych bola davno sedala, ešte som sa neodebrala, od mamičky od tatička, od sestričky od bratrička, ešte som sa neodebrala.“
Po ceste do kostola hrala drevená muzika, ktorú striedalo spievanie družíc: (piesne rovnakého nápevu)
“Upeč mamko kolač, ideme na sobaš, upeč mamko velky, ideme na veky“
“Veru Mikulašu, meraj cestu našu, ej a veď my ideme k svatemu sobašu“.
„A veď my ideme a veď ma ideme, ej k svatemu sobašu, ej k svatemu sobašu“.
„ A ved my ideme tu drobnu uličku, nebude Anička od neska družičku“.
„ A veď my ideme tym drobnym kamencom, ej nebude Janičko ej odneska mladencom:“
„Veď si ty Anička za rozumček mala, za poharček vinka oklamať sa dala.“
“Pozri sa Anička dolu na ty luky, ej ti tvoji frajeria ej zalamuju ruky.“
„Pozri sa Anička dolu na zahrady,ej ti tvoji frajeria ej stoja ve dva rady“.
„Ve dva rady stoja, na teba sa stroja, ej že teba Anička,ej že teba zastrelia.“
Pri príchode ku kostolu sa družiny „spojeli“. Do zástupu sa postavili v poradí: nevesta s prvým družbom zo ženíchovej strany, za nimi prvá družica s nevestinej strany a ženích, družice, družbovia ďalej krstní rodičia, rodičia, a ostatná rodina. Tak vchádzali do kostola.
Obrad v kostole
Pri príchode pred oltár sa postavil ženích k neveste za „šramky“, za nimi prvý družba a prvá družica a ostatné družice s družbami (obr. č.14). Ostatní starší si posadali do lavíc. Sobášny obrad sa konal po svätej omši. Počas omše snúbenci stáli pred “šramkami“ - zábradlím pred oltárom. Po svätej omši otvoril kňaz dvierka na “šramkach“, snúbenci predstúpili pred oltár. Akt prísahy sa uskutočňoval na pravom boku oltára, kde si najprv kľakol ženích (nevesta zatiaľ stála pred oltárom). Ženích položil pravú ruku na kríž položený na oltári a opakoval slová prísahy za kňazom, pobozkal kríž a vrátil sa na miesto. Potom takisto prisahala nevesta. Kňaz prišiel k novomanželom pred oltár, posvätil im obrúčky, ktoré si novomanželia vymenili.
Po sobáši sa vykonávalo „uvadzanie“ zvané „vacka“ nevesty, ktorá ešte nemala dieťa. Kňaz sa pred oltárom modlil nad nevestou modlitbu, ktorá pripomínala udalosť zo starého zákona o obetovaní Simeona a Anny v chráme. Krstná matka stála pri neveste, ktorej predtým preložila jednu časť závoja a tak jej zakryla tvár. Neveste podal kostolník horiacu sviecu do rúk a nevesta obišla z ľavej strany s krstnou matkou poza oltár. Ak mala nevesta dieťa už pred svadbou, bola „uvadzana“ pri krste dieťaťa a nie po sobáši. Potom nasledovala „ofera“ spôsobom, pri ktorej novomanželia a „svadobčani“ obišli poza oltár zľava, na pravej strane oltára obetovali finančný dar, pobozkali kríž podaný miništrantom a vrátili sa na miesto. Po sobáši odchádzali z kostola ženích s nevestou spoločne. Z kostola ich neodprevadil kňaz, ani neprijímali pred kostolom gratulácie, ako je to dnes zvykom. Nevesta pred kostolom svadobčanom a okolostojacim rozdávala „kapky“ – cukríky z vrecúška, neskôr prvá družica rozdávala koláče. Hrala hudba, ktorú striedal spev družíc. Družice sa postavili do kola a spievali. Jedna družica spievala “na predek“ - sólo, ostatné spievali za ňou (piesne rovnakého nápevu):
„Bola si Anička v tem kostele neraz, ej to sa ti nestalo, ej čo sa stalo teraz.“
“V rečnickem kostele mramorovy kameň, ej Anička s Janičkom ej prisahali na niem“.
„Ten rečnicky chorus, pochyleny je už, ej pozierala si naň, ej ale nebudeš už.“
“Na rečnickej veži dva holubky sedia, ej ludia him zavidia, ej že sa radi vidia“.
„ Nezavidte ludia, nezavidte temu, ej oni prisahali ej jeden ku druhemu“.
“Pozri sa Anička na rečnicku vežu, ej už tvoju slobodu ej do uzlička viažu“.
„ Už hu zaviazali na štyri uzličky, ej už hu nerozviažu ej ty tvoje ručičky.“
Družice spievali aj piesne „na farara“ – o farárovi:
„Ten rečnicky farar peknu kazeň kazal,ej rečnickym diefčatam ej vydavať sa kazal“.
„ Ten rečnicky farar neplati arendu, ej musi si on kupiť ej novu reverendu“.
„ Načo si sobašel pane otče kňazsky, ja veď to bol sobaš ej prisileny, ťažky“.
S hudbou spievali pieseň:
1.„Poctiva panenka prisahala, z neba hej nebeska hudba hrala. Prisahala, pravdu mala, že zeleny venček zachovala.
2. Jake je to pekne pri sobaši, keď zeleny venček hlavu krašli, anjel jej laliu v ruke nese, až sa jej panenske srdce trase.
3. Neni je to panna ani žena, čo ide na sobaš začapčena. Od Boha velky trest an ňu hrozi, že nezachovala prikaz Boží“.
Cesta z kostola do domu nevesty
Do domu nevesty odchádzali svadobčania po sobáši spoločne. Na voze sa viezli tak ako do kostola, novomanželia sedeli spoločne. Kto sa na voz „natisol“, odviezol sa, ostatní išli peši. Cestou zo sobáša postavili chlapi, kamaráti „mlademu zaťovi“ tzv. „branu“. Cez cestu mu preložili drevo – zoťatý strom. Aby mohol pokračovať ďalej, musel „zaplatiť“ fľašou pálenky. V strede cesty na stole bola položená hrdzavá píla, ktorou musel ženích prerezať strom, aby mohli pokračovať ďalej. Po splnení úlohy, „zaplatení za nevestu“- položením fľaše na stôl, žartovaní, pokračoval svadobný sprievod ďalej za sprievodu hudby a spevu družíc(piesne rovnakého nápevu):
1.„Nehladal si diefča, hladal si tisice, ej a mal pri sobaši ej cudze nohavice“.
2.„Nehladal si diefča, hladal si tisice, ej mali na zahone ej štyri hromadnice“.
3.„Čo si ty Hanička, čo si zamyslela,ej keď si pre jedneho ej všetkych opustela“.
4.„Opustela mater, opustela otca a teba môj mily ej nemožem do konca“.
Keď sa nevesta vydávala do inej dediny, družice jej zaspievali:
„ Veď si ty Anička na papieri stala, ej keď si ty v Rečnicach ej muža nedostala.“
Svadobné zvyky u nevesty a hostina
Pri príchode do domu nevesty svadobčania našli dvere „vypreté“ - zamknuté. „Odbierač“ – starejší ženícha, búchal na dvere. Z vnútra sa ozval starejší nevesty – „oddavač“ a hovoril: „Čo chcete, prečo ste prišli“. „Odbierač“ odpovedal: „Mali sme take vtača, tu nam zaletelo do tehoto domu, podla pieria ho hladame“. Tak im doniesli ukázať na posúdenie: „kuru, hus alebo struhacu stolicu na šindele“ – lavica so zverákom na výrobu šindľov, že to „ma velku papulu“, či je to ona- nevesta. „Odbierač „ nesúhlasil, ale každému, čo doniesol „hladanu mladu nevestu“ dali vypiť. Prvá družica, tzv. „myšia družica“ prišla nakoniec, vyzdobená vencom z papiera a pýtala sa „mladeho zaťa“, či sa „jej priznava“. On odpovedal: „Nie, moja mala inakšie pierie“. Družica vravela: „Prečo sa ti nelubim, veď viem šmotlavu kravu podojiť, izbu naopakzamiesť, zajaca oškubať“. Keď ju nechcel „mlady zať“, myšia družica hodila veniec na zem a povedala: „Načo ste mi dali trci – frci na hlavu, keď ste ma vy nepozvali za mladu“. Aj „myšej družici“ dali vypiť. Ženích si stále len pýtal „ja chcem taku ve venci“. Napokon „došikovali mladu, zať sa hej priznal, že je to ona“. „Odbierač“ sa ich pýtal, „že de sa oznali“. Nevesta povedala: „ Keď som na riečici vodu niesla“ a ženích odpovedal: „ Keď som na kohutovi drevo vozel“. Potom vošli dovnútra a posadali si za stôl. Za vrchstolom sedel ženích a nevesta, po strane nevesty a ženícha sedeli ich krstní rodičia, rodičia ženícha, ďalšia rodina a družina (obr. č. 15). Nevestina matka obyčajne s kuchárkou a pomocníčkami „obsluhovali svadobčanov“. Podľa času príchodu sa svadobným hosťom podávalo jedlo - doobeda koláče, klobása, syr, bryndza a v čase obeda varené jedlá. Všetkých privítal „oddavač“ a „predmodlieval sa“ pred jedlom. Svadobčania sa medzi jedlom zabávali hudbou a spevom.
Družice spievali:
1.„ O čo sme stali, to sme dostali, dobre je dobre je. Dievča bohate, kurča chochlate, naše je, naše je.“
Piesne, ktoré sa spievali boli žartovné a boli adresované jednotlivým zúčastneným: družbom, kuchárkam, starejším.
„ Na družbov“:
„Počkajte družbovia, zla novina na vas, ej zhynuli pomyje, ej ukazali na Vas.“
„Na kucharky“:
1. „Ja veď ty kucharky take vyberčata, veď sa ty rezance držia za krčata. (rezance nemožno prehĺtnuť).
2.„Nejedzme to meso, lebo je to z mačky, ono sa škrabalo z hrnca hore značky“.
3. „Nejedzte to mäso, lebo je to z kravy, ej kerá sa behala ej deväťdesiat razy.“
Keď sa „kuchárka oparela“, vyberalo sa „bolestne na kuchárku". Kuchárka hodila na zem starší riad, narobila krik a tak upozornila všetkých, čo sa stalo. „Okrutela" si ruku do „zapunky“ a chodila okolo stola vyberať peniaze. Niekedy družba alebo starejší „vybieral do kaše" pre kuchárku, čo slúžilo ako finančná odmena za varenie na svadbe.
„Na starejšieho“:
„Ja veru starejši, kery si mudrejši, ej druhy od tej steny,ej lubi cudze ženy“.
Tancovalo sa na humne, kde stála muzika na „palangoch" a tanečníci tancovali na „holumnici“ – „ deskovej dlaške" humna.
Svadobná hostina a tanec u nevesty trvali do „mrkania". Pred odchodom do domu ženícha sa „vybieralo na tanier“ pre nevestu. Po predchádzajúcom oznámení „oddavača“, položila krstná matka na stôl pred nevestu tanier, prikrytý „šatečku" – obrúskom alebo šatkou, na ktorý prichádzajúci svadobčania dávali peniaze.
Pri vyberaní spievali družice piesne:
1. „ Pojte sa družičky na tanierček zbierať, ej tej našej Aničke ej na cestu pomahať“.
2.„Budeš ty Aničko, budeš ty gavalier, ej za tych štyri tisíc, ej kupiš sebe majer“.
Po skončení krstná matka zabalila peniaze do „uzlička“ a po čele „buchla“ – udrela postupne družice a družbov, na znak toho, aby sa vydali a oženili. Potom peniaze spočítala a opatrovala ich „mladej neveste".
Potom družice zaspievali:
1.“Štrngaju, brngaju peniažky po stole, ej odber sa Anička ej od svojej matere.“
Odchod z domu nevesty
Neveste naložili do „ truhly“ na voz „vybavu" : periny, oblečenie a všetok jej majetok. Ak bola nevesta chudobnejšia a nemala „nadlavenu truhlu“, tak jej dávali do nej aj obilie, pretože nesmela byť truhla prázdna. „V perine" niesla „mlada" aj dary pre rodičov a súrodencov „mladeho“. Podľa majetnosti, to bolo oblečenie: šatka, košeľa, jedlo: sušený a vylisovaný tvaroh, vianočku, ktorú rozkrájala a rozdávala nevesta pri príchode do domu „mladeho“ jeho najbližšej rodine.
Podľa zvyku „ na mrkaní" – podvečer odchádzali všetci svadobčania do domu „mladeho zaťa" za spevu (rovnaký nápev):
1.“Telia je Anička, telia tvoja služba, ej čo ti ju vynese ej na tri razy družba“.
2.“Najprv perinečku, potom truhelečku, ej a potom si zajme ej teba za ručičku“.
3. „Zatykaj mamička, zatykaj ty okna, ej nech ti neuleti ej Anička robotna“.
4.„Veď som zatykala kukami zrebami, ej prišol ten Janiček, ej vytrhal zubami“.
5.“Jake že už budu u mamičky okna, ej keď ich neumyje ej Anička robotna“.
6.Jake že už budu u mamičky klučky, ej keď ich neumyju ej Aničkine ručky.“
7.„Neni mi je luto jako tej mamičky, gdo že jej odmeni na starosť ručičky.“
8.„Neni mi je luto, jako teho oca, gdože him opere košielku do konca“.
Odchádzajúca dcéra ďakovala a lúčila sa s rodinou, so spevom družíc:
1.„Zbohom sa tu majte ma mamička, čo sta ma chovali od malička.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho domu vystupujem.
2. Zbohom sa tu majte moj tatiček, čo ste mi davali na chlebiček.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho domu vystupujem.
3. Zbohom sa tu majte bratia moji, pomahali ste mi čo ste mohli.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho domu vystupujem.
4. Zbohom sa tu majte me sestričky, mali sme sa radi jak hrdličky.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho domu vystupujem.
5.Zbohom sa tu majte kamaratky, stali sme v kostele na dva radky.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho radu vystupujem.
6. Zbohom sa tu majte vy mladenci, mali ste ma vždycky prvu v tanci.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho kola vystupujem.
7. Zbohom sa tu majte susedovia čo ste ma tu mali pod nohama.
Za to sa vam pekne poďakujem, už ja z vašho dvora vystupujem“.
Príchod do domu ženícha a zvyky pri vítaní nevesty
Cestou do domu „mladeho“ spievali družice:
1. „Janičkove kone brčave chupate, ej prišli pre Aničku, ej pre srdiečko zlate“.
2. „Furmane, furmane, šibaj že ty kone, ej šibaj že hich ostro,ej Janičkovi prosto.“
3. „Nešibaj, nešibaj konička ve voze, ej veď ti on nepovie, ej že voziť nemôže“.
4. „Otvarajte dvere novota rodina, ej ideme zdaleka, ej velka nam je zima.“
5. „Vynes nam mamička na lyžičku medu, ej privitaj si synka, ej aj nevestu mladu.“
Pri príchode do domu svokrovcov, položila matka ženícha kabát na zem k vozu, aby naň mohla zostúpiť nevesta. Rodičia ženícha doniesli chlieb, soľ, „sladke mlieko“, med a svokra vítala nevestu slovami: „Vitaj, mlada nevesta, čo si nam doniesla?“ Nevesta odpovedala: „Zdravie, ščastie, hojne Bozké požehnanie, sebe i Vam“. To sa zopakovalo trikrát. Potom dala matka ženícha krížik na čelo nevesty svätenou vodou a dala neveste zjesť na lyžičku medu. Svokra a svokor privítali nevestu v dome a potom ju priviedli do maštale, kde jej poukazovali statok, ako „mladej gazdine“.
Pri tej príležitosti družice zaspievali žartovnú pieseň:
1. „Ide ta Anička, ide ta do chlieva, ej idu hej ukázať ej to chupaté tela.“
V dome ženícha pokračovala svadobná hostina. Svadobčanov privítali jedlom, pitím. Stolovalo sa v dome a v humne sa hralo a tancovalo. Družice spievali žartovné piesne, ktoré boli adresované hlavne svokre a neveste:
1.„Načo si tu prišla, načo si tu sadla,ej tu si nerobela, ej aby si tu jedla.
2. „Na to som tu prišla, na to som tu sadla, ej čo mi muž narobel, ej aby som to jedla.“
3. „Teraz si Anička, teraz sebe rozvaž,ej za dvermi palica,ej nade dvermi korbač.
4. „Za dvermi palica, jak si nerobotna, ej nade dvermi korbač, ej jak si nešanobna“
5. „Janičkova mamka len tak podskakuje, ej že ona neveste ej rozkazovať bude“.
6. „Neboj sa Anička, neboj sa matere, ej keď ťa bude hrešiť, ej skovaj sa za dvere“.
7. „ Neboj sa Anička, neboj sa ty psoty, ej zachraň si rukavce, ej hybaj do roboty“.
8. „Hore haj, dolu haj, hore hajom cesta, ej keď bude dobra mať, ej bude aj nevesta.“
Čepčenie (vypletanie) nevesty
Na putňu s vodou (drevenú nádobu) položili „šindel“, na ňu posadili nevestu a položili jej „na podolko male decko“. Nevesta dala dieťaťu koláč, ktorý doniesla „ zakruteny v uzličku“. Pri „vypletani“ nevesty družice stáli okolo a spievali:
1. „Nelubelo sa ti vrkoče prepletať, ej ale sebe musíš detisko poplekať (nadojčiť)“.
2. „Nevidelo sa ti vrkoče pletene, ej teraz budeš nosiť ej čapčisko nitene“.
3. “Pozri sa Anička, hore pod povaly, ej aby tvoje deti ej čierne oči mali“.
4. „Pozri sa Anička, do kutika na pec, ej aby sa ti držel ej ten najprvši chlapec.“
S hudbou sa spievalo:
1. „Vypletaj, zapletaj, zlate vrkoče, jako ta Anička za nimi plače.
2. Vypletaj zapletaj žltučke vlasy, nebudu otriasať po bučkoch rosy.
3. Vypletaj, zapletaj perly perlove, dnes moje, dnes moje, zajtra družbove“.
Krstná matka „skladala mladuche“ veniec, ktorý prvý družba vzal na nožík a vravel: „Ja ti tvoj venček snimam, ale zdravie, ščastie neodnimam“, to povedal trikrát. Zapichol nožík s vencom do steny, kde bol „do tretieho dňa“. Krstná matka upravila neveste vrkoč do tzv. „kochola“ – zatočila ho do kruhu, dala na hlavu „čapec“, na to podviku (v staršom období) a navrch bielu, vyšívanú, „molovu“šatku (obr. č. 30).
Družice jej zaspievali pieseň:
1. „Nemáš takej peknej ženy v celej tejto dedine, jako je ta Anička, keď sa pekne zavije.“
1. „Z tej našej Aničky stala sa premena, ej včera bola dievka, ej a neska je žena“.
Tak išla „začapčená mlada nevesta“ s „mladym zaťom“ tancovať.
Príchod šatníkov
„Šatnici“ boli susedia, ktorí prišli po „čepčeni mladej nevesty“ do domu na svadobnú hostinu, aby obdarovali novomanželov. Nevesta ich spolu so ženíchom privítali: “Vitajte u nas“. Nevesta zdvihla „zapunku“ do tvaru vaku a do nej jej prichádzajúci „šatnici“ dávali „peniaze pre mladych“. Novomanželia poďakovali a pozvali susedov – „šatnikov“ na hostinu.
„Šatnikom“ družice zaspievali:
1. „Ja veru šatnici, neskoro idete, ej môj zeleny venček ej nigda nevidite“
Zábava pokračovala na humne. Hudbu a tanec striedal spev družíc. Ich piesne vyjadrovali
smútok a obvyklé postavenie nevesty v dome u svokry:
1. „Budete vy mamka, budete vy želieť, ej keď sa vám nebudem ej na zahonku belieť“.
2. „Dobre mi byvalo u mamičky mojej, ej jakože mi bude, ej šuhajko u tvojej“.
3 .„U mojej mamičky pečene, varene, ej u tvojej šuhajko ej tyždeň nekurene“.
4 .„U mojej mamičky kolače na stole, ej u tvojej šuhajko, ej zamek na komore.“
5 .„Bude ti Anička, bude tebe luto, ej my pojdeme domov ej ty ostaneš tuto.“
6. „Na ten druhy tyždeň, na ten druhy piatek, ej rada by si išla, ej Anička na spiatek.“
7. „Na ten druhy tyždeň, na tu druhu stredu, ej rada by si išla, ej na tu svoju biedu“.
8. „Vynde brat za branu a kriči na ženu, ej skovaj chlieb ze stola, ej ide sestra moja“.
Spevom piesní vyjadrili smútok nevesty za svojim domovom:
1. „Vydalo sa dievča z hory do vidieka, ej čo na hory pozre, ej plače a narieka.
2. Vydalo sa dievča z vidieka pod hory, ej čo pozre na hory, ej hlava ho rozboli.“
Svadobné veselie pokračovalo do neskorej noci, až do rána. Pri odchode domov si družice zaspievali pieseň:
„Potichy, pomaly dolu tu dedinu, ej ludia polihali, ej nech si odpočinu.“
Z rozprávania a spevu obyvateliek Riečnice v roku 1983: Amálie Šutiakovej, Márie Brisudovej – 57 ročnej, Margity Brisudovej – 55 ročnej, (je zachovaný zvukový záznam). Piesne, ktoré spievala Vilma Šutiaková,55 ročná, v roku 1983 (zachovaný zvukový záznam).
Rozprávanie a písomný záznam z roku 2013: Angely Kováčovej – 78ročnej, Márie Belkovej – 78 ročnej, Anny Buchovej – 78 ročnej, Jána Buchu – 79 ročného.
AUTOR: Mgr. Anna Špidusová
SLOVNÍK
bednička debnička
buchla udrela
čapec čepiec, prikrývka hlavy
čubečky ozdoby z látky na spôsob kvetu
deskova dlaška podlaha z dosák
drevena muzika ľudová hudba
garnier lemovanie s výšivkou
holumnica podlaha v humne
kabatik na vyložky kabátik s fazónou
kapky cukríky
kochol vrkoč stočený do kruhu
krpce s haraskami krpce uviazané v členu s ozdobnou kašmírovou mašľou
kystka pierko
ligoty ligotavé ozdoby
mlada nevesta, mlada, mladucha nevesta
mlady zať, mlady ženích
molova šatka, molova košielka z jemnej bavlnenej látky
mrkanie zotmenie
myšia družica prvá družica pri žartovných svadobných zvykoch
nadlavena truhla naplnená truhla
nahovorky pytačky
na predek spievanie sóla
nauka príprava na manželstvo s kňazom
nešanobna nie šetrná
oddavač starejší nevesty
odbierač starejší ženícha
ohrievane tvaroh
ofera peňažná obeta v kostole
okrutela obviazala
oparela sa kucharka kuchárka sa obarila
opasovačky tkané mašle
opekance pečené, plnené buchty
oškubať ošklbať
palangy pódium
palene alkohol
patierky korálky
petrolejky lampy na petrolej
podolko posadiť na kolená
podvika súčasť kroja
polaznička stromček ozdobený prúžkami krepového papiera
poplekať nadojčiť
predmodlievať začať sa modliť
predna družica prvá družica
psota chudoba
puolka súčasť kroja, látka previazaná na spôsob šerpy
pútec cestička predeľujúca vlasy
putňa drevená nádoba na vodu
richtovať pripravovať
skos súčasť kroja, formy trojrohej šatky
snimať veniec skladať veniec
spojeli spojili, zlúčili
struhaca stolica zverák na výrobu šindľov
sukene nohavice nohavice zo súkna
svadobčani svadobní hostia
šatienky kúsky ozdobnej látky, aj látka na nohy miesto ponožiek
šindel doska na pokrytie strechy
šmotlava krava krívajúca krava
šnorky mašle
šorc časť kroja - šaty bez rukávov
šramky zábradlie pred oltárom
šatečka šatka, obrúsok
šatnici susedia, hostia na svadbe
štikeraj čipka
štrinfle ponožky, podkolienky
štrumpadla gumičky na upevnenie podkolienok
truhla časť nábytku namiesto skrine
uzliček zaviazanie do uzla
vozar pohonič
vybierať na tanier finančná zbierka pre novomanželov
vyprete dvere zamknuté dvere
vyslužka dedičstvo
vypletanie nevesty obrad úpravy vlasov do čepca, znaku vydatej ženy
zaponka časť kroja – zástera
zapraviane opekance plnené buchty
zavitá šatka šatka na hlave
OBRAZOVÉ PRÍLOHY
Obr. č.1: fotografia Riečnice v 1. polovici 20. storočia, vpredu vľavo cirkevná škola, za ňou fara, vpravo krčma, vzadu kostol
Obr. č.2: mládenci na „vohladoch“ Obr. č.3: snúbenecké páry na ceste z „nauky“ na fare
Obr. č.4: svadobný záprah koní s vozom, vyzdobenom „polazničkami“
Obr.č.5: nevesta so ženíchom medzi svadobčanmi, v pozadí družbovia na voze
Obr.č.6: ženích a nevesta 14.6.1939, nevesta Obr.č.7: svadobčania, rok 1939, družba vľavo má oblečené
má oblečenú „ puolku“, oblečenú cez plece „sukene nohavice“
a zaviazanú na boku
Obr. č. 8: novomanželia z roku 1955, nevesta má veniec a závoj
Obr. č.9: novomanželia v roku 1946 Obr. č.10: novomanželia z roku 1957
Obr.č.11 : novomanželia so svadobčanmi, nevesta má v ruke modlitebnú knižku
Obr.č.12: novomanželia pri kostole s družbami a družicami
Obr.č.13: kostol v Riečnici v 60-tych rokoch minulého storočia Obr.č.14: svadba po roku 1970, v popredí
vidíme „šramky“- zábradlie pred oltárom
Obr.č.15: svadobná hostina v roku 1957
Obr. č.16: kroj žien z Riečnice Obr.č.17: ženy z Riečnice ( ženy majú oblečený
( ženy majú oblečený skos) šorc, košielku ,zapunku, zavitú šatku)
Obr. č.18 : dievky z Riečnice v krojoch a šatkách
Obr.č.19: riečnické dievčence v kroji, Obr. č.20: kroj mužov v Riečnici
majú čiernu“ zapunku s garnierom“
Obr.č. 21: družice a družbovia v 70-tych rokoch v šatách a oblekoch
Obr.č.22: „drevená muzika“ v roku 1939 Obr. č.23: Adam Chvastek – Gažik s muzikou
Obr.č.24: muzikanti od Poništa
Obr.č. 25: svadobná muzika v roku 1957 Obr. č.26: drevená muzika Albína Čerchlu
Obr.č.27: svadba - tancovanie na humne Obr.č.28: tanec vydatých žien, žena má “molovu šatku s čapcom“
Obr.č.29: ženích a nevesta z Riečnice pri folklórnom predstavení
Obr.č.30: ukážka čepčenia pri folklórnom predstavení